Pod kobercom, zapadnutým prachom dávno skryté tajomstvá. Tajnosti nedotknutých, starých no napriek tomu použitých starých žuvačiek po záruke. Tajomná čaša plná sĺz. Tvorí minimum oceánu. Pšst. Aby nevypadli z batôžteka tajomstiev schovaným tisíc metrov pod zemou. Sofistikovaná štruktúra kobercu. Hovorím si, a pri tom sa dusím. Hap-čí. škodí mi to. Plyš by bol lepší. Svet sa zmenšil. Ja som sa zmenšila? Koberec sa zväčšil? Zväčšil sa svet? Som v koberci. Medzi tisíckami, vysokých, zaprášených vlákien? Možno len úboha, paranoja blúdiaca v mojej hlave. Ani ten mastný fľak, čo tam vidím nie je skutočný. Aj tak toto všetko sú len bohom zabudnuté, a prachom zapadnuté myšlienky. Stojác, na prahu dverí pozorujúc špinavý, starý, zaprášený, šedo-modrý koberec, zdvihol ho, vyprášil a hodil do kontajnera. Aj so mnou. Blog 7 0 0 0 0 Komentuj