Monotónna hrubá, priamka vedená do nekonečna.
Fenomén?
Ničota.
Nič zaujímavé.

Introvertné myšlienky v mojej hlave.
Zameriava sa.

"Pekné vlasy!"
"Ďakujem, sú z lúčov ranného slnka."
"A aká jemná, pokožka!"
"Nie je moja, stiahla som ju z Veľhada kráľovskeho. Ale ďakujem."

Paranoja.

Empatia.
Ty a Ja.
Si zablokovaný.
Zamknutý,
na 1000 zámkov,
a 6 kľúčov.

Si fiktívny.
Cccc.

Môj sofistikovaný plán zlyhal.

Atrament sa vpíjal do papiera.

Zarývala som sa ti nechtami do
kože,
do krvi.


A už iba pozorovala ako miznú,
predtým tak krvopotne
napísané pisménka na monitore.

 Blog
Komentuj
 fotka
otvoreneokno  10. 12. 2010 21:23
Nerozumiem tomu.
Napíš svoj komentár