Monotónna hrubá, priamka vedená do nekonečna. Fenomén? Ničota. Nič zaujímavé. Introvertné myšlienky v mojej hlave. Zameriava sa. "Pekné vlasy!" "Ďakujem, sú z lúčov ranného slnka." "A aká jemná, pokožka!" "Nie je moja, stiahla som ju z Veľhada kráľovskeho. Ale ďakujem." Paranoja. Empatia. Ty a Ja. Si zablokovaný. Zamknutý, na 1000 zámkov, a 6 kľúčov. Si fiktívny. Cccc. Môj sofistikovaný plán zlyhal. Atrament sa vpíjal do papiera. Zarývala som sa ti nechtami do kože, do krvi. A už iba pozorovala ako miznú, predtým tak krvopotne napísané pisménka na monitore. Blog 3 0 0 0 0 Komentuj