Teraz je to predo mnou a ja neviem, čo s tým. Teším sa, ale aj desím. Nevedela som sa dočkať a teraz sa mi vôbec nechce. Bola som rada, že sa to stane, teraz som smutná a mám pocit, že všetko opúšťam. Moju izbu, kde som prežila celý svoj život, sestru, ktorá my pomaly, ale isto vysťahovala zo stolíka, brata, môjho malého pubertálneho brata, rodičov, s ktorými to občas nebolo práve najľahšie, našu záhradu, kde som strávila nejedno popoludnie kecaním so susedkou...všetko.
Nechávam to tak a čaká ma nová etapa. Prišiel čas posunúť sa do vyššieho levelu. Všimla som si, že veci, na ktoré sa veľmi tešíme, často krát nie sú až také skvelé, ako sme si mysleli. teraz mám taký pocit aj ja. Moje racionálne zmýšľanie mi vraví, že všetko bude dobré a ja sa budem mať fajn. Lenže v hlave mám samé patetické myšlienky o domove, ktoré z nej nijakým spôsobom nemôžem dostať.
Hmm, vysoká škola...som naozaj zvedavá, či naplní moje očakávania a jedného dňa sa zo mňa stane pani magisterka (veľmi zvláštna predstava...) A internátny život, ten, na ktorá som tak dlho čakala, aký bude? Čo ak si nesadnem zo spolubývajúcimi? A čo ak...?
Keď tak spätne rozmýšľam nad mojím doterajším životom, čaká ma najväčšia zmena v mojom živote. Tak som zvedavá...
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
janulka3112
16. 9.sept. 2008 15:09
ja si myslím, že to zvládneš... a keby neboli pochybnosti a strach, nebolo by to to pravé "orechové" ako sa hovorí. Každá zmena desí, no keď si všetko zariadiš tak ako si si predstavovala, tak by ťa to nemalo nejako zvláštne sklamať. Veľa šťastia
Napíš svoj komentár