Ubehlo už veľa času od posledného reportu, takže si ani nepamätám, čo všetko sa za tú dobu stalo. Ale snáď nezabudnem na tie najhlavnejšie veci.
Počas leta sme behali po horách. Ako inak, však? V septembri sme pobehali po Kananaskis, prvýkrát som sedela na motorke a hneď to bol Harley-Davidson. Je to docela zážitok šinúť si to pomedzi horami rýchlosťou "len" 120km/h.
tá voda bola strašne studená, ale čo človek neurobí pre fotku
na Harleym spolu s Howardom
Ako čas plynul, spoznala som pár nových ľudí, väčšinou z Čiech. Ale jedna kamarátka, Slovenka, ma zavolala na narodeninovú oslavu jej vtedajšieho frajera. Vôbec som neočakávala takú spoločnosť, pretože všetci tam boli čierni. My dve sme tam boli ako atrakcia, stále si nás fotili. A hlavne keď sme s nimi tancovali. No zážitok na celý život...
Btw, začala som chodiť do školy na kurz angliny, lebo povedzme si pravdu, potrebujem sa ju lepšie naučiť. Niežeby som sa nevedela dohovoriť, ale tak no... A zo školy sme mali Thanksgiving dinner začiatkom októbra. Moja prvá v Kanade. Minulý rok som nejak nemala s kým oslavovať ich sviatok. Jedla bolo požehnane. A hlavne morka bola obrovská. Ale myslím, že sa zjedlo takmer všetko. Aj moje koláče mali úspech
všetci študenti, aj bývalí (ja som tá v prúžkovom tričku)
Asi po mesiaci, čo sme boli v Kananaskis, sme tam boli znova začiatkom októbra. Ale zmenilo sa tam toho dosť. Už sme normálne potrebovali jesenné bundy. A dokonca som tam zažila aj môj prvý tohtoročný sneh (teda prvý sneh túto sezónu). Cestou tam sme sa zastavili v malom mestečku blízko Calgary, v Cochrane. Ochutnali sme zmrzlinu, ktorá sa tam vyrába podľa starého receptu až doteraz. A tie kopčeky boli obrovské, to vám teda poviem. Nie ako na Slovensku zaplatíte za jeden kopček neviem koľko a skoro ho v kornútku ani nevidíte. Tu mi to vypadávalo a bola som rada, že neskončila na zemi, ale v mojom žalúdku...
Počasie nám vyšlo, takže som zas bola spokojná. Dokonca sa nám podarilo vidieť aj skalných zajacov, čo vyzerajú ako malý zajačik, ale s ušami netopiera. Také divné malé čudo, čo žije v skalách rovnakej farby ako sú oni sami, takže zbadať nejakého bol malý zázrak. A nesmiem zabudnúť na horské ovce, čo nás tam otravovali. A sem tam sa zastavili v strede cesty a oblizovali ju. A autá mohli čakať koľko chceli, oni neuhli...
V ten deň sme sa zastavili ešte na jazere Ghost lake, ale žiadneho ducha sme nevideli. A po ceste domov sme sa boli pozrieť v maličkom mestečku Black Diamond, známe ťažbou uhlia a ropy.
Postupne sa blížil Halloween a ľuďom tu začalo šibať asi mesiac pred ním, minimálne. Každý mal pred domom nejakú halloweensku ozdobu, niektorí to až prehnali. My sme si len tekvice vyrezali, ale keďže bolo dosť teplo na to ročné obdobie, tak ešte pred Halloweenom sa nám trošku scvrkli... Ale môj druhý Halloween prebehol bez srdcových infarktov a bez ujmy na zdraví od všelijakých strašidiel
Ďalší taký zážitok prišiel presne 15.11., kedy som bola na NHL. Opäť. Hrali u nás Ottawa Senators, a dokonca nás nabili 3:1. Ale nevadí, som rada, že som tam bola, pripomenúť si atmosféru z minulého roka, keď sme my vyhrali nad Chicagom.
A po novembri prišiel december a ja som oslavovala narodeniny. Už 23 rokov ubehlo od môjho narodenia ale ja sa na to vôbec necítim. Oslava bola super. Bola to vlastne taká posledná prílšžitosť byť s ocinom, ktorý tento rok znova išiel domov. Objednala som si tortu a zákusky v slovenskej pekárni, kde mi vždy keď tam prídem, majitelia dajú aj pár koláčikov zadarmo. Mám ich veľmi rada (tých majiteľov ale aj zákusky čo predávajú ).
Ale tá najdôležitejšia vec je, že som si konečne našla normálnu prácu. Nie je to presne to, čo by som chcela robiť, ale kvôli papierom je to to najlepšie. Robím nanny a bývam u tej rodiny doma. Takže konečne žiadne cestovanie. Len ten pocit, že bývam v robote... Ale zatiaľ sa nesťažujem. Môžem povedať, že som natrafila na dobrú rodinu. Len deti ma niekedy vytáčajú, keď nechcú poslúchať, ale to robia všetky. Veď ja ich naučím dobrému správaniu. Musím oprášiť psychológiu zo školy a hneď to pôjde lepšie...
A tak si tu nažívam, znova sama, lebo ocino odišiel domov pred Vianocami a neviem dokedy bude doma. Ale prežila som minulý rok sama, prežijem aj tento. Vianoce prebehli v pohode, bola som so známymi, takže to nebolo až také zlé. Uvidím, kde skončím na Silvestra, ale dúfam, že to bude fajn
Tak zatiaľ sa tu majte, znovu sa ozvem niekedy
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár