Vyšla som z autobusu a hnala som sa k ceduľkám s časmi príchodov autobusov. Začula som kroky. Uhla som aby sa človek vedľa mňa mohol tiež prizrieť .
-Miša?- ozval sa ten najkrajší hlas na svete.
Otočila som sa. Stál tam on. Ten, ktorému som ublížila. Ten, ktorého som milovala viac ako svoj vlastný život.
Začalo popŕchať.
-Be... Benji ty čo tu robíš?- spýtala som sa ho, maskujúc svoje pocity.
-Bol som u kamoša. Čo ty, kam ideš?- spýtal sa potichu.
-Na japončinu.- prehodila som.
Pozrela som sa do jeho nádherných modrých očí. Čierne vlasy mu ich sčasti zakrývali.
-Máš niekoho?- opýtal sa a v očiach sa mu nachvíľu zjavila bolesť a mne sa do očí nahrnuli slzy.
-Ako sa to vezme...- trepla som.
On ma jednoducho objal. Počula som ako potiahol. -On plače.- pomyslela som si. Tak som ho objala a tiež som sa neubránila slzám. Zasa spomienky.
Potom som len rýchlo a bez slov vbehla do autobusu.

Zasa to dopadlo katastrofálne. Aj napriek tomu, že niekoho mám, sa vyplakávam chlapcovi, s ktorým som sa rozišla na pleci.
Mám ho rada.
Wanna die...

 Blog
Komentuj
 fotka
virtualgirl  18. 12. 2011 16:22
realita? :/
 fotka
antifunebracka  2. 10. 2014 16:19
vidim, ze obaja mate pevne nervy
Napíš svoj komentár