Sedela na zemi opretá o stenu. Tvár zmáčaná slzami bola jediným dôkazom že plakala. No plakať už nevládala. Mala pocit, že už vyplakala všetko - srdce i dušu. No možné to nebolo. Vedela že ich má, lebo ju príšerne boleli. Horeli v jej vnútri a dokazovali jej, že je všetko skutočné, reálne. Že existoval, že ju miloval, ale i to, že už nie je. Z myšlienok ju vyrušil ligot z rohu. Pomaly, malátne sa postavila, prešla k rohu, kľakla si a zdvihla to. Bola to malá žiletka. Čo tam robila? Nevedela, no prišla jej vhod. Zdvihla ju a obzrela si ju v mesačnom svetle. Toto jej pomôže, toto ju vykúpi. Prešla si zľahka po zápästí. Nie to nebude stačiť. Mohol by ma niekto včas nájsť a zmariť mi môj pokus. A skončila by som na psychiatrií, kde by som každú všivavú minútu musel myslieť naňho. A to nechcem. Chcem zabudnúť. Chcem zmiznúť, vypariť sa. Chcem prestať myslieť ,spomínať. Na chvíle, ktoré sme strávili spolu, na letmé bozky, ktoré sa prehlbovali, na noci, ktoré sme prebdeli spoločne. Nie, nie, nie! Dosť! Už žiadny on. Už nikdy viac.

Zbohom. Šepla, smutne sa usmiala a rýchlym pohybom ruky si podrezala hrdlo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár