Prijímačky alebo cesta za snom...

... „Veď to bude primitívne “...
...„Ja som počul, že to dá každý, ani sa nejdem učiť.“...
...“Hej, tam zoberú každého, kto sa hlási.“...

Žeby to bolo až také jednoduché?? V každom prípade sa moja nervozita trochu zmiernila... uff ale aj tak mám poriadny strach. Čo ak ma nevezmú? Už od základnej školy som chcela písať pre nejaké noviny, aj keď aby som bola úplne úprimná skôr som túžila robiť v fashion časopise, a táto škola je presne to čo chcem. Keďže mi mama pred podávaním prihlášok na Vš oznámila, že na školu mimo Žiliny a internát nie sú peniaze, Mediamatika je pre mňa splnenie môjho sna. Musím tie prijímačky spraviť proste musím!

Je presne 8:45, pomaly otváram dvere na budove školy, od nervozity ani nemôžem poriadne dýchať. Na chodbách je plno ľudí, skôr viac chalanov ako dievčat. Všetci vyzerajú dosť inteligentne, určite inteligentnejšie ako ja, teda až na menšiu skupinku chichotajúcich sa dievčat stojacu pri bufete.

Aha, tu je to! Konečne, som našla tu správnu miestnosť. Vo vnútri prednáškovej sály sú zaplnené už takmer všetky miesta. Sadnem si na kraj predposledného radu, v tom sa otvoria dvere a vstúpi pekná elegantne oblečená tridsiatnička. S úsmevom na tvári nás privíta. Po chvíli organizačných príprav prichádza starší prešedivený fúzatú pán s papiermi v ruke. Hneď ako položí predo mňa papier s otázkami, začnem sa celá triasť. Musím si čítať každú otázku dvakrát, od nervozity sa neviem sústrediť. Po šesťdesiatich minútach musím položiť pero. Fúú, stihla som všetko, len či je to správne??

Už sú to tri dni a ja stále neviem, či ma prijali. Už asi po stýkrát otváram webovú stránku, kde mi sprístupnia výsledky. Prosím, prosím, prosím, prosím, prosím nech tam je PRIJATÁ... PROSíííííM!!!

Oči mi okamžite zalejú slzy... Výsledok: Neprijatá! To snáď nemôže byt pravda?! Celý svet sa mi rúca ako domček z karát... Čo teraz budem robiť?? Nechcem tráviť celé leto na úrade práce a hľadaním niečoho čo ani nechcem robiť, to nie som ja... nie som predsa žiadna asistentka na varenie kávy ani žiadna predavačka. Ja som predsa kreatívny človek... ja, ja... jednoducho nemôžem... nechcem... Boze veď ja sa tam musím, musím dostať!

Klopem na zelené dvere študijného oddelenia, otvorím a za vysokým pultom zbadám sedieť sympatickú červenovlasú pani. „Ako Vám pomôžem?“ ... „Viete, ja som robila prijímačky na Mediamatiku, ale bohužiaľ ma nevzali, dá sa s tým ešte niečo urobiť, nebude druhé kolo?“ Tá milá pani mi vysvetlila, že pre veľké množstvo uchádzačov druhé kolo prijímačiek na Mediamatiku nebude. Moje nádeje sa začali rozplývať, a v tom.. „Môžete si podať odvolanie, komisia ho posúdi a niekoľkých študentov ešte príjme.“ Malé, maličké zrnko nádeje je späť!

Buchnutím razítka pani poštárky na obálku s mojím odvolaním je všetko spečatené. Teraz už musím len čakať. Čakať dlhé dva mesiace letných prázdnin na ortieľ...

„Cŕŕŕn“... niekto zvoní, keďže nikto nie je doma musím sa donútiť vstať z postele a otvoriť dvere. Za nimi stojí poštárka. Žeby? ... Moje srdce začne prudko biť. Áno je to tak! Poštárka mi doniesla doporučený list zo Žilinskej univerzity s výsledkom môjho odvolania. Ruky sa mi trasu, tá hlúpa obálka je snáď privarená. Ešte chvíľu a vytiahnem list z obálky: „Na základe vášho odvolanie podľa §...“ Bla bla bla ... Vám oznamujeme, že ste P R I J A T Á!!!

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu