Pod páľavou slnka a pred tvojou tvárou
úsmev moje ústa bezostyšne kriví
a cítim sa voľne - oveľa viac živý.
No tvoja tvár je iným smerom vykrivená.
Celý čas si tichá, zadumaná, zamračená.
Odpusť zvedavosť a prosím povedz mi:
prečo si tak smutná v deň tak nádherný?
Zadívaj sa nahor a nepýtaj sa prečo.
Chcela som len teraz povedať ti niečo,
čo týkalo sa letu vtákov
a oblohy bez oblakov.
Hľadím iba ako všade rašia puky,
ktoré žijú v centre tejto mŕtvej lúky
a temer sa mi zastavuje dych
cítiac toľko kvetov umelých...
Ani vtáky na oblohe netvoria už siete
-trhajú sa v tomto zle utkanom svete.
A vidím ich padať na zem ako sny
až do konca vekov v dierach bezodných.
A nie je vôbec ľahké snažiť sa tak nebáť,
že spadnem smerom hore do prázdneho neba
...a pohltí ma celkom ako cukor káva
a už nezhltne ma nikdy zem popoľavá.
Že zostanem v tej diaľke navždy rozpustená,
bezútešnosť duše, neschopnosť bez mena.
Budem v chlade padať na zem pod chodidlá bosé
a strácať sa po kvapkách v ligotavej rose.
Že v neistých vodách budem navždy plávať
a nevráti sa nikdy... moja chorá hlava.
A navždy bude mojou- smutná, pokazená
nespavosť bezsenná... večne unavená.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
silanova
16. 5.mája 2012 18:37
slzy
Napíš svoj komentár