Hladina je rovná a hladká. Vietor nefúka. Prístav je prázdny. Na povrchu vody sa odrážajú slabo osvetlené mraky a vzduch vonia ako večer, ako ryby, ako soľ, ako more. Vonia tebou.
Minimálne, temer nepatrné vlny oblizujú kamene na brehu. Zadržiavam dych, alebo skôr je stiesňovaný mojou hruďou. Dívať sa na tú krásu. To zrkadlo, do ktorého sa nechcem pozrieť. Snažím sa presvedčiť, že nemám strach a že necítim bázeň. Na vonok zostávam chladným ako jeden z kameňov, ktorý je oblizovaný tou vodou, ktorá ťa predstavuje.
Kochajúc sa mrakmi, ktoré odrážaš, cítim horkosť nad tým, že už viem, že sa nikdy viac nenechám vtiahnuť romantickosťou tej scenérie. Celý ten žiarivý a lákavý povrch. Do diaľav rozprestierajúce sa závany ojedinelej inšpirácie a bezbrehej fantázie. Bez rozmyslu obetovaná kráse. Všetko to je obmedzené a len na oko v porovnaní s tvojou bezútešnou prázdnotou.
Tvoj pohľad, ktorý zachytím v nestráženej chvíli ma desí a hnevá a hnusí sa mi. To miesto v ktorom sa nachádzaš vždy, keď tu nie si, vyvoláva tázanie. Vidím len tvoje oči ako diery uprené do sveta, do skutočnosti. Oči neobsahujúce zrak, ani pohľad, ani človeka... ani dušu. Sú ako otvorené ústa zívajúce ničotou. Kto si? Tam pod tvojím povrchom je iba tma. Závany zimomriavok sa mi plazia po krku do uší a šepkajú čosi o neexistencií. Tie jamy vypúšťajú a lákajú všetky príšery, ktorých nespútanosť a divosť mi drása vnútro a nahlodáva myseľ. Zvrátene si predstavujem ako ma ženú do čiernej diery a trhajú na molekuly za hranicou singularity. Cítim ako som z vnútra niekde za dnom sťahovaný preč z tejto prítomnosti.
Nestretneme sa na druhej strane.
Nehybnosť mojich svalov slúži ako nádoba na krv, ktorá sa vo vnútri varí. Čerím vodu chodidlami a vstupujem do mora. Cievy v nohách sa mi ľadovo sťahujú. Vediac, že tá bolesť je posledné, čo cítim, napredujem a nechávam sa pohltiť celý nekonečnom horizontu. Po pár tempách je mi tak zima, že sa nedokážem poriadne nadýchnuť. Jediné, čo si prajem je vrátiť sa späť na breh, ale s hlavou ponorenou v takom chlade nedokážem lokalizovať dno a viem, že ak to teraz prekonám, o chvíľu všetko pominie. Plávam ďalej do tej tmy pomaly, svaly mi slabnú a tep sa mi spomaľuje. Krv sa mi prestala variť už dávno. Ale už to ledva vnímam. Vedomie a myšlienky sa mi roztrieštili. Strácam a rozplývam sa v hĺbke.
Už nevidím dno. Ani hladinu. Všade je len nekonečná tma a chlad a ticho.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
17. 11.novembra 2014 21:35
super zosuladenie s hudbou! aj ked v hlave mi cely cas, nvm preco, hrala krutnava
Napíš svoj komentár