telo márne sníva nad rozletmi
meniac sa na hmlu čo s čistým vetrom vanie
a duša moja špinavá je...
Zrazu škrtiť žiada sa mi.
Bodať, rozrezávať tepny
a hasiť smäd otravami
a líhať si na koľaje...
Pýtam sa svetiel aký je to pocit
byť len tieňom paraboly
zakrivenia sveta
čo sa nechtiac vkráda do každodennej noci
a vie, že rana, čo chce bolieť, bolí
a vták, čo chce lietať lieta.
No tieň nevie... pasívne je rozlievaný
po vlhkej, smädnej zemi.
Bezcieľne rozpúšťa sa ulicami
a je slepý, a je hluchý a je nemý...
A ja s ním splývam- tak sa stalo.
Difundujem matériou,
týmto mestom- mŕtvym lesom,
mĺkvohlučnou scenériou,
ku ktorej patrím iba málo.
V ktorej cítim... vôbec nie som.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
meredithgrey
24. 9.sept. 2011 21:10
pýtam sa svetiel, ...
Napíš svoj komentár