A tak do kruhu. Bez zámeru.
Prehrávam si ten obraz neustále dookola ako v spomalenom filme od prvého zrniečka sledujúc ako sa odráža od podlahy a vydáva prvý zvuk vydávajúci ozvenu. A potom padá znova. A medzitým tisícky ďaľších.
Prestavujem si, že som neskutočne maličký a stojím na chladnej starej mramorovej podlahe vidiac ten úkaz z bezprostrednej blízkosti. Každé jedno zrnko nadobúda význam a otriasa podlahu pod mojimi nohami ako zemetrasenie.
A zvuk ma naprosto ohluchuje...
Predstavujem si, že sa nachádzam medzi obalmi atómov štruktúry podlahy a dopadajúcich zrniečok piesku a každý jeden pád je sprevádzaný obrovským výbuchom ako elektromagnetické odpudzovanie zabraňuje prepadnutiu piesku do samotného centra Zeme.
Som pieskom. A podlahou. A všetky zrniečka sú jedno. Som ja.
Chodil som na to miesto, kde bol na vrchole útesu v lese borovíc postavený schátralý viktoriánsky dom. Tam, kde sa dolu v hĺbke rozbíjali morské vlny o skaly. Rozbíjali, kým ich nepremenila ona na suché lístie tancujúce vo veterných víroch stúpajúcich z nekonečnej hmýriacej sa haldy siahajúcej za horizont. Bolo to jej miesto. Ona si ho vymyslela. Ona si vymyslela mňa. Aspoň bola presvedčená, že skutočne neexistujem. Že som výplod. Zidealizovaná a prekrútená verzia môjho existujúceho ja. Vedela, že ma v tvrdej realite nenájde. Ako všetko naokolo. Ako všetko v jej hlave...
Knižnica mala staré police pokrývajúce väčšiu časť stien s vysokými stropmi. Prázdne police. Knihy boli v nás. Myšlienky nepotrebovali papier a atrament. Bolo neskoré letné popoludnie, a v miestnosti prítmie svedčiace o nadchádzajúcej búrke. V jej strede stálo to dievča s dlhými tmavými vlasmi v polopriehľadných bielych šatách a z plátenného prederaveného vreca sypalo piesok na mramorovú podlahu k svojim bosým nohám...
Vtedy bola pieskom. A podlahou. A jej telo - ruky kŕčovito zovierajúce vrece - prázdna socha.
Spomenul som si na čas kedy bola viac stratená, než obvykle. Kedy ma nenávidela viac, než obvykle. Kedy cítila viac. Jej krik bol hlasný, zúrivý a prenikajúci všetkým. Nikdy som nepočul nič čo by si takým spôsobom vyrývalo cestu zo stredu môjho hrudníka k najvzdialenejším koncom končatín. Nič, čo by znelo pravdivejšie...
NIE SI!
nie si
nie si
nie si
Som pieskom. A podlahou. Rovnako ako ona.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár