II. časť
Nikdy nevieš, čo sa môže stať...

„Šťuk-šťuk-šťuk“
„Jurkovská!“, skríkla po mne učiteľka, ktorej už moje nervózne šťukanie s perom liezlo na city, „prestaňte sa zabávať a vnímajte ma, keď vysvetľujem učivo!“
Prestala som, pretože si nechcem narobiť problémy. Nie teraz. Ale hneď ako som odložila pero, tak som si začala pukať prsty a nevedela som sa dočkať, kedy konečne zazvoní, aby som mohla vypadnúť zo školy. Od rána som myslela na to, ako budem sedieť za stolom a vyplňovať prihlášku do súťaže. Ako v súťažiach napríklad Superstar je tam kolónka : Prečo ste sa rozhodli, že sa chcete prihlásiť . Nebudem tak písať to, že chcem vyhrať. Chcem len ľuďom ukázať, čo je vo mne. A kiežby sa toho dožil aj môj starký, ktorý ma odmalička učil spievať a mal zo mňa radosť. Zomrel na zastavenie srdca pred 4 rokmi. Teraz ešte mám babku a dedka z ocovej strany, ale vždy odmalička bol tu pre mňa starký. A preto som sa do kolónky dôvod prihlásenia rozhodla napísať niečo ako : Chcela by som sa s ľudmi podeliť o talent, ktorý vo mne videl môj starký a podporoval ma. Keby sa toho dožil, verím, že by bol na mňa pyšný.

Včera som povedala rodičom o mojom zámere a dostala som od nich pozitívne ohlasy. Dvojčatá sa pozerali na mňa s veľkými očami.
Svetlana prišla ku mne, objala ma a hovorí :„Elíí, však ak vyhráš tú súťaž, tak sa nestaneš namyslenou a stále ma budeš mať rada?“
Niekedy rozmýšľam, či aj ja som mala také obavy, keď som mala 8 rokov. Pozrela som sa na ňu vážnym pohľadom a povedala som jej : „Svoju mladšiu sestričku budem mať stále rovnako rada, aj keď vyhrám medzinárodnú súťaž.“
Svetlanu to ihneď rozveselilo, a ďalej šla zapletať bábikám vlasy.
Mama sa na mňa usmiala. „Želmírka, aj keby si nepostúpila veľmi ďaleko ,pre nás budeš víťaz vždy. Tvoj starký by bol na teba hrdý, kam si to doteraz dotiahla.“ Mierne jej zvlhli oči, tak som ju objala.

Prišla som domov a konečne som mohla vyplniť prihlášku. Cestou na poštu som sa ešte zastavila u Romi. Povedala som jej, čo zamýšľam.
„Wau. Už som si myslela, že chceš svoj talent skrývať pred verejnosťou. Ináč pomôžeš mi s tým zadaním, ktoré nám dala matikárka? Ja som úplne ľavá do matiky to vieš.“
„Jasné. Mám pre teba novinku.“
„Akú? Všetko hovor neviem sa dočkať.“
Pozrela som sa na ňu. Vyzerala ako pes, ktorý sa nemôže dočkať svojich granúl. Čo sa týka klebiet a noviniek, tak Romi nič neunikne a všetko chce vedieť. Trhá jej to žili, keď sa o ničom dozvie ako posledná.
„V sobotu ideme do ocovej firmy na firemnú akciu. Máme prísť v spoločenských šatách.“
„Závidím ti. Ja som nikdy na niečom podobnom nebola. Keď sa vrátiš chcem vedieť každý detail. Sľubuješ?“
„Dohodnuté. A teraz poďme riešiť tú matiku.“

Týždeň zbehol ako voda a znova bol piatok. V stredu mi prišiel spätný dopis zo súťaže. Boli tam informácie kde sa koná kasting, a čo si máme so sebou priniesť. Hneď som začala rozmýšľať, akú pieseň zaspievam. Ani po hodine hrania všelijakých pesničiek ma nič nenapadlo, a tak som odložila gitaru.

V sobotu ráno ma zobudil buchot. V našej rodine je to bežné, že sa nedá ráno dlho spať, pretože každý robí hluk a krik. Rodičia zavolali starých rodičov, aby sa im postarali o dvojčatá, kým my traja budeme na firemnej akcii. O štvrtej prišla Romi urobiť mne a mame vlasy. Nechcela mi dovoliť pozrieť sa do zrkadla, pokým nebudem oblečená do šiat a namaľovaná. Dúfala som, aby ma Romi skrášlila dobre. Keď mi po hodine dovolila pozrieť sa na jej výtvor do zrkadla, neverila som, že som to naozaj ja. To dievča v odraze malo na sebe tyrkysovo modré šaty, ktoré dokonalo ladili k prenikavým modrým očiam. Čierne vlasy vypnuté a natočené sa leskli od trblietok. Zo zrkadla sa na mňa pozerali stále prekvapené oči . Neverila som, že som to naozaj ja.
„Ďakujem , je to úžasné Romi.“
„Nemáš zač. Tak si to tam teda uži poriadne. A všetko mi vyrozprávaš potom.“

O siedmej večer sa sme nedočkavo viezli vo výťahu. Výťah zastal a vykročili sme do sály. Priestory vyzeralo noblesne. Hneď nás zastavil otcov šéf a mne a mame adresoval obdivujúcu poznámku na náš vzhľad. Dnu v sále bolo romantické prítmie. Časník nám ukázal náš stôl. Potešilo ma, keď som cestou zazrela mladých ľudí približne v mojom veku. Boli tam švédske stoly, tak sme si mohli vyberať čo sme chceli jesť a kedy sme chceli. Na menšom pódiu hrala živá kapela tanečne piesne. Otec vyzval mamu do tanca, a ja som ostala pri stole sama. Šla som si pozrieť sálu a ľudí. Ako som sa prechádzala zrazu som v šere zazrela postavu. Na tie tmavohnedé oči tak rýchlo nezabudnem. Bolo to na pár sekúnd, ale ten jeho pohľad ako keby prečítal celý môj život. Každý žážitok a myšlienku. Sklopila som oči, a keď som sa znova chcela pozrieť tým smerom, tak tam už neznámy nebol. Vyparil sa, ako keby sa mi to celé iba zdalo. Vrátila som sa späť k nášmu stolu. Otec s mamou ešte stále plachtili po parkete. Bol to zábavný pohľad sledovať, ako sa mama vykrúca a zatieňuje svojíme tanečnými kreáciami ostatné ženy. Vtom ma z myšlienok vyrušil hlas.
„Ahoj, nechceš si ísť zatancovať? „ ozvalo sa bojazlivým tónom.
Zdvihla som zrak. Predo mnou stál asi 16-ročný chalan. Nechcela som ísť tancovať. Síce mi bolo ľúto ho odmietnúť, keď som videla akým túžobným pohľadom sa na mňa pozerá, ale aj tak moja odpoveď znela záporne.
„Prepáč, ale nemám chuť ísť, neber to osobne.“
„Ahá...No tak pôjdem. Tak ahoj.“
Keď odišiel, ostala som sedieť pri stole chvíľu, a potom som išla hľadať nejaké tiché miesto. Zazrela som hasičské dvere, ktoré viedli na strechu. Vybrala som sa teda po schodoch hore. Rozhliadla som sa po streche hľadajúc miesto, kam si môžem sadnúť, a vtom som zazrela znova toho anonyma. Prišla som k nemu, lebo sedel na jedinej lavičke na streche.
„Ahoj, ehm..môžem si prisadnúť? „ keď som to vyslovila cítila som sa ako blbec.
„Jasné že môžeš. Ani teba to tam dnu už nebavilo?“
„Vlastne som potrebovala vypadnúť niekde na vzduch. Kde je ticho a budem sama.“
„Vadím ti? Mám odísť?“
„Nie. Ty si tu bol skôr.“
Odvrátil pohľad odo mňa a zadíval sa do diaľky. Ešte chvílku sme takto bez rečí sedeli a potom sa ozval : „Ináč..volám sa Oliver Arthur. No pre kamarátov som iba Oliver.“
„Želmíra, no nenávidím moje meno, a tak mi každý hovorí iba Eli.“
„Teší ma, iba Eli. Zaujímavé meno. Podľa oblečenia vidím, že si tu neprišla robiť pomocné práce. Ja som tu s otcom. Stará sa o ozvučenie. Robil aj v televízii, no keď sme sa presťahovali, tak musel odísť. Mňa tu dnes zobral, aby som sa niečo priučil, nabral skúsenosti a trošku vypadol z domu. Aj by som ťa vyzval do tanca, no nie som vhodne oblečený. „
Stále sa pozeral na mňa tými prenikavými očami. Ako keby sme sa poznali niekedy dávno, a teraz sme sa znova stretli.
„Ale aj tak som rád, že som tu, pretože som sa mohol s tebou zoznámiť.“
Prešli nekonečne dlhé tri sekundy, a potom sme sa začali k sebe približovať. Zavrela som oči a vtom mi začal zvoniť mobil. A bolo po všetkom.
„Prepáč, musím to zdvihnúť.“
„V pohode.“, počula som to sklamanie v hlase.
Áno mami, už prídem ku stolu...jasné..nie neboj nikde som neutiekla. Ahoj.
„Musím sa ponáhľať, mama znela nahnevane. Tak niekedy nabudúce. Ahoj.“
„Ahoj. A nedáš mi aspoň čí....“
Nepočula som koniec, ale vedela som si ho domyslieť. Utekala som po schodiští, a stále som cítila ten pohľad Oliverových očí. Prišla som k stolu, kde ma už netrpezlivo čakali rodičia. Odišli sme hneď, lebo už bolo po polnoci. Cesta autom prebehla v tichosti. Nikto už nevládal niečo hovoriť, a nechal sa unášať zážitkami z dnešného večera. Doma som sa odlíčila, prezliekla a znova tu bola stará známa Eli. Hlavu som mala plnú myšlienok z akcie. Nešla som ešte spať, ale vytiahla som gitaru. Začala som spievať Anywhere but here od Hilary Duff. Bolo rozhodnuté...práve som si vybrala pieseň na súťaž.

When you look at me suddenly it's clear
You're burning up my dreams
Crazy as it seems
I don't wanna be anywhere but here
Anywhere but here


Znova som si spomenula na ten Oliverov pohľad. Nechala som doznieť posledný akord, ktorý sa pomaly vytrácal do tichej, tmavej izby...


...pokračovanie čoskoro

 Blog
Komentuj
 fotka
gabrielka8  29. 8. 2013 20:30
to si nemohla napísať ty! nepovedala by som na teba.. riadne dobré!
 fotka
mata399  29. 8. 2013 20:38
ďakujem no tak vieš, vonku je hnusne a nudím sa, tak som chcela niečo aj ja napísať
 fotka
zeriavka  30. 8. 2013 02:42
lepšie ako tá predchádzajúca časť píš ďalej ale nie, že sa Oliver objaví na tej speváckej súťaži ako súťažiaci :p
 fotka
ajlunka  30. 8. 2013 18:27
mne sa na tom paci ze si si vybrala temu so spievanim..ja totiz milujem spev a je pre mna vsetkym
 fotka
mata399  30. 8. 2013 20:03
ďakujem za názory
Napíš svoj komentár