....to čo sa mi stalo...?

"Budeš so mnou chodiť?"
"Nie..."
"Dobre."

....čože? To čo je? Čo sa to stalo? Prečo sa ma to opýtal?

"V pohode?"
"Neviem."
"Prečo si mu povedala že nie?"
"Lebo zajtra poobede odchádzam. Ani pre jedného z nás by ten vzťah nemal nijaký zmysel."
"Chvála bohu, chvááála bohu..."
"A vďaka môjmu mozgu, ktorý zareagoval úplne automaticky a nenechal ma rozmýšľať."
"Hm... Hej. No tak, už nepozeraj cezo mňa tými naplašenými očami. Kľud. Stanka, daj jej z tej tvojej kofoly..."
"Hej, na, tu máš."
"Nechcem. Ďakujem, fakt nič nechcem."
(chvíľa zvonivého ticha a skelného pohľadu do prázdna)
"Hej! Haló, Maťka!"
"Peťo?"
"Chceš cigu?"
"Nie! Nefajčím."
"A ani nepije, takže jej nenalievaj.
"Dobre. Ale do pi*e čo s ňou budeme robiť?"
"Netuším. Pome ju zobrať, nech chodí. Treba to rozchodiť, veď je jak keby dostala panvicou po hlave."
"Máš pravdu. Poď, malá. Bude dobre."

"Stanka, daj jej to mačiatko na kolená."
"Hneď, len ho musím chytiť."
"A ty si tu pekne sadni na lavičku. A budeš hladkať mačiatko. Pokiaľ viem, je to ukľudňujúca forma zooterapie."
"To vieš správne. A ďalšia z ukľudňujúcich foriem zooterapie je objatie."
"Je to dobré, už je zasa cynická. A objím ju."
"Ja? Myslím, že ty máš bližšie k zvieraťu, kozička..."
"Objímte ma obaja a prestaňte sa hádať."

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu