dala si náramok pre šťastie, obliekla sa a namaľovala sa. Síce sa moc nemaľujem,
pretože mám rada prirodzenú krásu, tak som si iba zamaľovala vyrážky, dala si púder a
lesk na pery. Chcela som urobiť dojem aspoň trochu. Na raňajky som si urobila čaj so zapekaným toustom. Všetci ešte spali. Len keď som odchádzala, zobudila sa
Nina a išla budiť tata do práce. Do školy už budem chodiť sama.
Keď sme si včera kupovali električenku, teta za pultom mi vysvetlila, na ktorý
autobus mám ísť, prestúpiť atď. Do školy som došla akurát načas. Uvidela som Emu,
ktorá už bola pred školou a utekala som za ňou.
"Ahoj.", povedala som, keď som za ňou dobehla.
"Ahoj.", tiež ma pozdravila. "Včera som ťa videla v meste. Práve si si kupovala električenku.",
dodala a usmiala sa na mňa. "Vážne? A čo si robila v meste ty?", spýtala som sa jej.
"Išla som s mojou tetou na nákupy, pretože je tu na návšteve.", povedala unavene.
"Vieš, moja teta je hrozne ukecaná. Už ma z jej hodinového monológu
bolela hlava. Spala síce v obývačke, no jej chrápanie som počula až do izby.", povedala.
Zasmiala som sa. Ten pocit poznám. Moja babka hrozne chrápala. Keď som u nej bola
moc som toho nenaspala. Spolu sme vošli do školy. Šatne sú dole a vyzerá to tam
ako vo väzení. Všetky sú oddelené mrežami, ktoré sú ešte k tomu hrdzavé. "No, je to tu fakt
krásne.", poviem ironicky. "Ja viem.", poviem pobavene Ema. Prvú hodinu mám matiku.
Učí ma ju stará babka so šedivými vlasmi a veľkými okuliarmi z roku 1860 smiley:.
Už na začiatku som prestala počúvať. Hovorí hrozne pomaly, dobre sa pritom zaspáva.
Škoda že nechodím s Emou alebo s Matildou do triedy. Aspoň by som sa nenudila.
Deň ubehol normálne až na dejepis. Na ňom máme prísneho učiteľa. Pripadalo mi dosť
divné, že ma vyvolal odpovedať hneď prvý deň. A samozrejme, nič som nevedela.
Dal mi 5, hlupák jeden. A ešte k tomu mi dal domácu úlohu navyše. Nakázal mi, aby som v
školskej knižnici získala materiál, a urobila projekt o nejakej vojne alebo čo. Konečne moja
obľúbená a zároveň posledná hodina: breakdance. Prezliekla som sa a vošla do
tanečnej sály. Už tam na mňa čakala moja trénerka. Bola dosť vysoká, hnedé vlasy
mala zopnuté do copa. Predstavila sa mi ako Andrea Melová, ale mám ju volať Andi.
Hovorila mi, že najprv by chcela vedieť, koľko toho s breakdanceu viem. Skúšali sme
točenie na hlave, salto vzad atď. Na konci hodiny ma pochválila, mám vraj talent. Milo som sa usmiala, a odišla som sa osprchovať a prezliecť. Bohužiaľ, musela som ísť ešte do školskej
knižnice. Keď som vošla do knižnice, ohúrilo ma to. Bolo to tam obrovské. Bola to miestnosť
vysoká asi 8 metrov, a o police, ktoré boli tiež vysoké, boli opreté rebríky. Boli tam stoly, počítače
a hrozné ticho. Všetci poslušne čítali, a sedeli na mieste.
Zaregistrovala som sa a išla som hľadať. "Prepáčte, ale kde sú dejiny?"
spýtala som sa knihovníčky. Knihovníčka ukázala smer, a zase sa venovala práci. Chcela
som poprosiť Matildu, ale nemohla a Ema už odišla. Celý deň som ich nevidela, tak
sme sa s Matildou dohodli, že sa každú prestávku budeme stretávať na chodbe v rohu pri okne.
Zamierila som k polici s dejinami. Neviem ako dlho som sa tam hrabala, ale viem,
že nakoniec som našla to čo som hľadala. Položila som si polorozpadnutú knihu na stôl,
a začala som čítať a písať si veci. Robila som to v knižnici, domov sa mi nechcelo ísť.
Všimla som si, že chlapec, ktorý sedí blízko mňa, občas zdvihne hlavu
od knihy, a pozrie sa na mňa. Bol celkom pekný. Hnedé vlasy a veľké hnedé oči.
Aj ja som sa naňho začala pozerať. Takto to veľkú chvíľku išlo, no zrazu sa zdvihol, a
mieril rovno ku mne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár