rozlievajúce sa z môjho srdca
presakuje mojím telom
a spúšťa sa, ako dieťa z kopca.
Keď unavuje ma to čakanie
na zázraky či lepšie časy
privriem oči
vdýchnem vánok
pocítim tú ľahkosť rosy.
Ale nesmiem znova oslepnúť
musím byť tou, čo vie,
že ženieme sa za tým čo chceme
no nie za tým, čo potrebujeme.
Čakáme na niekoho odvahu
no nechceme byť odvážni prví
sklamanie nám skrivilo úsmevy
aj keď vieme, že svetlo tmu vždy zdrví.
No a teraz...
Sa vo mne všetko ako v tornáde
nekontrolovateľne prebíja
či už si to ty,láska a sloboda
či niečo ako svetový mier a mafia.
Vnútro mi praská, kričí, narieka
no zovňajšok sa napriek tomu smeje
rozdáva lásku a nádeje
aj keď oči potichu šepkajú: zle je!
Potrebujem vrátiť sa do sveta
plného istoty a viery
v lásku, v dobro, v hocičo
čo zapláta mi terajšie diery.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
tooniickaaa
11. 4.apríla 2011 19:47
pekná
Napíš svoj komentár