Dnes nikomu nevzdám sa bez boja, a všetci tí, čo okolo stoja...
nech len skúsia vyťahovať meče, však vo mne planie niečo väčšie...
Už dávno neverím na rozprávky zaviate v snehu, verím však na ľudskosť,
lásku a nehu... alebo je to tiež len rozprávka sama? Tajomné príbehy,
rozpráva mi ich mama. V polosvetle iných príbehov vytvárajú vždy ten istý kov.
To z neho je moja dýka ukutá, aj keď bolesť niekedy je ukrutná....
Nemôžem inak, než držať palce hrdinom, možno ako Lomidrevo raz
zodvihnem vlastný strom.
No dovtedy sa nikým nedám zotročiť, budem žiť a nevyvedú ma z miery
aj keď osud občas celkom presne mieri. Však práve preto vytváram si vlastný
strom, to miesto, kde aj ja budem hrdinom....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
3. 7.júla 2019 17:13
O čom?
Napíš svoj komentár