Pojem osobný súd spája katolícka vierouka s našou fyzickou smrťou a s tým, čo bude nasledovať po nej. Tieto deje sú opísané v známej knihe Raymonda Moodyho „Život po živote“. Podklady pre jej napísanie získal od ľudí, z medicínskeho hľadiska určitú dobu klinicky mŕtvych. Títo jedinci viacmenej zhodne opisovali, že bezprostredne po smrti videli seba samých, presnejšie povedané svoje vlastné fyzické telo akoby z nadhľadu, a odtiaľ pozorovali úsilie lekárov o záchranu ich života. Ich osobnosť, alebo ich duša, ktorá bola od tela odpútaná, potom vstúpila do čierneho tunela. Keď sa dostala k svetlu na konci tunela, bol jej akoby vo filme premietnutý celý jej doterajší život.
To, čo duša prežívala pri sledovaní filmu, však bolo niečo úplne iné, ako keď na zemi spomíname na svoju minulosť. Tu to všetko duša vnímala predovšetkým z mravného hľadiska. Z hľadiska toho, čo urobila vo svojom živote dobré a čo zlé.
Po premietnutí filmu života bola ale osobnosť človeka opätovne vtiahnutá do tunela a vstúpila nazad do svojho fyzického tela. Na základe zážitku klinickej smrti však mnohí zmenili svoj život. Zásadným spôsobom prehodnotili svoje doterajšie priority a zamerali sa predovšetkým na mravnú stránku života.
Toľko v stručnosti Raymond Moody, a my z hľadiska katolíckeho termínu osobného súdu môžeme za osobný súd považovať práve premietanie filmu nášho života. Čo však nasleduje po tomto okamžiku osobného súdu, keď sa už nevrátime do svojho fyzického tela?
Na základe filmu života človek spozná, za čo v skutočnosti mravne stojí, a prostredníctvom objektívneho a nestranného zákona duchovnej tiaže, bude presunutý do takej úrovne takzvaného druhého sveta, do ktorej patrí. Do úrovne, kde nájde presne rovnakých a sebe rovnorodých.
Na základe prevažujúcich nízkych ľudských vlastností človek klesá pôsobením zákona tiaže medzi rovnako nízko stojacich, a na základe prevažujúcich ušľachtilých vlastností človek stúpa medzi rovnako ušľachtilo zmýšľajúcich.
V nízkych úrovniach druhého sveta trpí prostredníctvom rovnorodej nízkosti druhých a prežíva peklo. Vo vysokých úrovniach druhého sveta prežíva naopak radosť, prostredníctvom rovnorodej ušľachtilosti druhých.
Keď niekto zomrie, ako nedávno Karel Gott, zvykne sa hovoriť, že odišiel do speváckeho neba a odtiaľ sa na nás díva. Keď zomrie nejaký známy herec, hovorí sa, že odišiel do hereckého neba a podobne. Ľudia teda tušia, že na druhom svete sme zaradení do jednotlivých úrovní, na základe určitej rovnorodosti. Táto rovnorodosť však nie je profesijná, ale jedine morálna a mravná.
Kresťania katolíci tvrdia, že po smrti odchádzame do duchovného sveta. Nie je to však pravda. Po smrti odchádzame zo sveta hrubo – hmotného, do sveta jemno – hmotného. Podľa vyššie spomínaného zákona tiaže odchádzame buď do nízkych úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných peklom, alebo do vysokých úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných nebom.
Súhrnne môžeme všetky tieto úrovne druhého sveta nazvať očistcom, kde sa ľudia duševne očisťujú buď z ťažkých vín v nízkych úrovniach, alebo z ľahkých previnení vo vysokých úrovniach. Postup duše z nízkych úrovní do vyšších je možný po zodpovedajúcom polepšení. No a ten, kto do biela očistil rúcho svojej duše od všetkých vín, môže napokon vstúpiť do večnej ríše Ducha. Do skutočného, večného kráľovstva nebeského.
Toto očakáva každého z nás po našom osobnom súde po fyzickej smrti. A preto by každý mal už tu na zemi usilovať o čo najvyššie mravné a duchovné zušľachtenie, aby pre neho nemusel byť film jeho života šokom a hrôzou, po ktorých sa prepadne do pekla.
A čo znamená posledný súd?
Hrubo – hmotný svet a jemno – hmotný svet sú priestorom, určeným na dozrievanie ľudských duší do duchovnej zrelosti. Na zemi, a aj na druhom svete, sa ľudia majú snažiť zdokonaľovať v cnostiach a v mravnosti, aby sa stávali čoraz ušľachtilejšími. Týmto spôsobom sa čoraz viacej približujú k duchovnej ríši, aby po svojom najvyššom možnom ľudskom zušľachtení mohli nakoniec do nej vstúpiť.
Lehota, ktorú ale máme na to určenú, je vymedzená príchodom posledného súdu. Posledný súd je momentom, kedy bude povedané DOSŤ! Momentom, kedy sa ukončí celý, vyššie spomínaný proces duchovného vývoja v hrubej a v jemnej hmotnosti. No a momentálny stav ľudskej duše, v ktorom ju posledný súd, čiže ono veľké DOSŤ zastihne, sa stane určujúcim a rozhodujúcim pre jej bytie.
Ak nás teda posledný súd zastihne hodnotovo zameraných smerom k hmote, ak nás zastihne opantaných peniazmi, majetkami, vášňami, pôžitkami a tisíckami najrozličnejších materiálnych vecí, ďalší náš duchovný vývoj bude zastavený, a my už len zotrvačnosťou dôjdeme na úplný koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.
Ak nás ale posledný súd zastihne hodnotovo zameraných ku Svetlu, k Stvoriteľovi, k ušľachtilosti, k mravnosti, k cnostiam, k dobru, a k láske a spravodlivosti k blížnemu, aj v tomto prípade iba dôjdeme až na koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.
A je úplne jedno, či nás posledný súd zastihne na tomto, alebo na druhom svete. Dôležité bude jedine naše základné hodnotové zameranie, v ktorom sa budeme v tom čase nachádzať.
V prípade materiálneho hodnotového zamerania nás čaká cesta do skazy, spojená s nevyhnutnou skazou všetkého hmotného, ktoré podlieha vzniku a zániku. A budú to práve naše hodnotové väzby na matériu, ktoré nás do tejto skazy stiahnu.
V prípade duchovno mravného hodnotového zamerania nás však čaká cesta, smerujúca k večnosti Ducha. Cesta, smerujúca von zo svetov hmotnosti, ktoré raz pominú, do večnej ríše Ducha, ktorá nikdy nepominie.
Tak, ako raz z určitosťou príde náš osobný súd po našej smrti a odsúdi nás do celkom konkrétnej úrovne druhého sveta, a to presne podľa miery našej nízkosti, alebo ušľachtilosti, tak raz nevyhnutne príde aj posledný súd, so svojim veľkým a definitívnym DOSŤ! A naša momentálna hodnotová orientácia vo chvíli veľkého DOSŤ posledného súdu sa stane našim osudom. Osudom života v ríši Ducha v prípade našej duchovno mravnej orientácie, a osudom nášho definitívneho zničenia v zániku hmotných svetov, ku ktorým nás budú viazať naše, len prevažne materiálne žiadosti, necnosti a nízkosti.
A to bude znamenať večné zatratenie, spočívajúce vo vymazaní našej osobnosti z knihy života. Lebo život je len ten večný v ríši Ducha! Kto však svoj život hodnotovo spojí s dočasnosťou hmoty, jeho bytie bude len dočasné, a potom sa zrúti spolu so zrútením hmotných svetov.
Preto, bdejme! Lebo nevieme dňa, ani hodiny, kedy zahrmí stvorením burácajúce DOSŤ posledného súdu! Kam budeme prevažujúcou časťou svojej osobnosti v tomto momente zameraní, to sa stane našim osudom!
A pretože posledný súd sa nezadržateľne blíži, majme vždy svoje vnútro nasmerované predovšetkým k hodnotám ducha. Jedine toto smerovanie v nás musí v každej chvíli prevažovať.
Lebo beda nám, ak v tomto rozhodujúcom momente celého nášho bytia v nás bude prevažovať niečo iného!
» kusvetlu.blog.cz/... v spolupráci s M.Š.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
nerwous15
23. 12.decembra 2019 19:57
Stastne a vesele Vianoce
2
je to celkom dobrý článok, ale musím sa k niektorým tvojim názorovým tendenciám postaviť celkom určite pod uhlom kritického pohľadu. Ako to myslím vysvetlím ti. píšeš, že kresťania katolíci tvrdia, že po smrti odchádzame do duchovného sveta., a jedným dychom dodávaš, že nie je to pravda. Opätovne ako nechcem sa s tebou vadiť, ale nepíšeš správne. Nenazývam to nezmyslami, pretože ako hovorí sv. Pavol ohľadom tejto problematiky je to, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo a podobne, čo Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú. V evanjeliách sa často spomína niečo ako. Do neba nevojde nič nečistého, alebo ľahšie je prejsť ťave uchom ihly, ako boháčovi do kráľovstva nebeského. Nechcem prirodzene akosi spochybniť tvoje tvrdenia a podobne, a vonkoncom nie polemizovať nedajbože o tom,či to, čo sa píše v Písme je naozaj pravda, lebo to pravda je. Pravda ako niečo je teda pojem, ktorý teda reálne existuje, a neexistuje cesta ani do ľava, ani do prava, ani stred. proste jestvuje len jedna pravda, bez príkras, tak ako to je. Avšak tak, ako to je, celkom presne nevieme ani z Písma, pretože písmo explicitne nehovorí o tom, čo sa stane napríklad bezprostredne po smrti človeka, čo som bol neraz osobne prítomný. Je isté, že duša isto odíde do neba. Čiastočne mi to vysvetľuje podobenstvo o boháčovi a lazárovi, o ktorom som stopercentne pod vplyvom Ducha Svätého presvedčený, že je to pravda. že medzi týmito dvoma osobami sa celkom isto nachádza veľká priepasť. Celý ten príbeh je tajomný, a jasný predsa, pretože to, čo opisuješ ty, to čo sa opisuje v Písme, celkom isto ľudsky priznávam, vzbuduje naozaj veľký strach. Ten istý strach, ktorý pociťoval Nabuchodonozor v knihe proroka Daniela, kedy uzrel tajomný nápis na stene. Dá sa povedať, a ja to napíšem do článku, že celý náš život je v podstate o tom, že človek celkom isto raz musí zrekapitulovať niečo zo seba. Máme predsa teraz vianoce. Budeme mať silvestra, bude nový rok. Človek matne si spomenie čo sa udialo počas tohoto roka, bolo to možno dobré, menej dobré. Tieto atribúty nie sú ničím výnimočným pretože sprevádzajú každého jedného z nás, je to spoločné pre nás všetkých, len málokto o tom hovorí. Málokto ukáže svoju pravú tvár. Báť sa bojí každý. Len niekto to prežíva intenzívnejšie niekto menej. Niekto na to nemyslí, lebo v tom neverí. Presne teraz apelujem na tvoj článok, ide o to, že mnohí ľudia proste tomu neveria, a to je chyba. Lenže veriť nestačí. Mnohí majú aj plné ústa neviem čoho, ale vieš ako sa hovorí, skutek utek. A to pravda je. To znamená, že to, čo človek prakticky vykonal, alebo nevykonal sa počíta. Mnohí robia s ochotou aj cez hranice svojich možností, mnohí sa tých hraníc proste stránia, a neprekročia ich, pretože sú si vedomí svojich limitov. Ale nie osobných, čo chce alebo nemôže prekročiť, ale to, čo už nechce. A každý má právo niečo aj odmietnuť, aj dobré, aj zlé. Problematika hodnotových orientácii v živote človeka je veľmi obšírna, a ja osobne som venoval tomu nejeden blog. Lenže vieš. Pokiaľ človek je presiaknutý svetom, a svet ho ťahá, také máš aj zmýšľanie. Pokiaľ človek myslí na duchovné veci, lepšie si si tým vie poradiť, a s neúspechmi sa pomerne ľahšie vysporiada, aj keď v istom zmysle tu hrá podstatnú rolu psychika človeka, ktorá v istom okamihu môže alebo nemusí byť nalomená, podlomená. Ide o to, či dokážeš jasne povedať, že toto som spravil zlé, toto dobré, a či si vysporiadaný sám so sebou. To mnohí nedokážu, a preto sú neúspešní v živote, preto odpadnú od viery, preto rebelujú, preto nevedia dať zmysel dobrým veciam. ja by som sa k niektorým veciam staval opatrne. Boh ti venoval materiálne statky do našej radosti a pôžitku z nich. Tak, aby si nestratil zreteľ výsadného miesta Boha na prvé miesto. A práve toto málokto dokáže, a ten vír slávy, všetkého pominuteľného prachu zametá predovšetkým s nimi samým, a je veľmi ťažké z toho sa dostať. Je ľahko povedať niekomu, kto možno zarobí minimálnu mzdu, či pozná miernosť, skromnosť, kedy po výplate a zaplatení mu zostane nie celkom dostatok peňazí, aby mohol rozhadzovať. Ale pri situácii, kedy zodpovedne riadiš niečo, a máš príjmy mesačne v desiatkach niekoľkých tisícoch je predsa ten život o niečo pohodlnejší. Stále tvrdím pri rozhovoroch s inými, že človek nikdy nesmie zabudnúť, z kade vyšiel. Ak si niečo vydrel, a žije dôstojne, nevidím problém v prežitkoch tejto doby, ktoré ma robia aj na chvíľu šťastným, pretože sa viem ďalej sústrediť na niečo, čo je hodnotné, čo treba budovať ako z materiálneho hľadiska, ako z duchovného. A mnohí nevedia tento duchovno hmotný prvok zladiť, a preto sú nešťastní. Ale je to môj názor.
3
Vize tunelu a promítání života, tak jak ji popisuje Moddy je úplně něco jiného než poslední soud v křesťanském učení, o tomto Moody prostě napsal a on sám to s tímto nikdy nespojoval. Kdoví, kdo jsou nějací my, o kterých se píše v článku, co toto považujtí za totéž... a odvolávají se na nepravdivé citace a odvozjuí z toho svoje .. jak jinak než zcestné... závěry
Napíš svoj komentár