Stále sa klamem, že už je to v poriadku, že všetko bude fajn, že všetko pôjde ďalej ako má, akoby sa nič nestalo, ako by to obdobie neustáleho smútku a plakania nad rozliatym mliekom bolo razom zmazané a na jeho mieste ostal len prázdny priestor bez emócií.
Ale už aj prázdno je dnes zdražené a tak toto obdobie ostáva presýtené pocitmi, ktorými bolo intenzívne napĺňané a tieto pocity ma držia ako na povrázku priviazanú k minulosti. Ani nie tak dávnej minulosti, keďže v nej ešte stále viaznem.
Viaznem v nej a nemôžem sa z nej pohnúť, to je mojou realitou.
Je to akoby sa deň striedal s nocou, ale deň prichádza len raz za čas, a noc vládne tomuto životu. Vlastne sa nestalo nič, ale zároveň sa stalo tak mnoho. Najhoršie je pomyslenie na to, že možno som za to mohla aj ja..
za to, ako všetko dopadlo.
prakticky som vo svojom doterajšom živote zruinovala všetko čo sa dalo. Vari ma ovládajú nejaké temné sily? Niekedy mám naozaj pocit, akoby som v sebe mala nejakého skrytého démona ktorý koná úplne inak ako chce a všetko nakoniec dokafre.
Už nemôžem počúvať tie veci o strážnych anjeloch a iné hlúposti, lebo niekedy mám naozaj pocit že nado mnou už nikto nie je a ak nezmením chod vecí ja, nezmení to žiadna sila ani žiadna vyššia moc... lenže zmeniť pád na levitáciu udalostí je také obtiažne ako hádzať hrach na stenu a donútiť ho nespadnúť.
Počas nocí reality moje vystavané múry o spokojnosti a emocionálnej ľahostajnosti a odolnosti zasa padnú a zase je to zlé. Keď príde deň ideálov, zasa som duchovne na najvyššej priečke a klamem sa, ale aká som to ja klamárka! Klamať sama sebe, z toho by sa trebalo spovedať, lebo je to jedna z najhorších lží! ...
Ale dokedy sa budem klamať? Kedy veci nebudú levitovať ani padať ale budú stáť na pevných základoch? Momentálne si neviem odpovedať.
A neviem či sa to ešte niekedy zmení.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár