stratená v ilúziach,
otvára sa temnote,
vo všetkých strastiach.
Hľadá kúsok útechy,
ranami pod kožu,
zraňuje chorú dušu,
skrýva sa v tom trocha potechy.
Slzy vypalujú rany do hĺbky,
vbíjajú sa do krvi,
chýba upokojujúce hojdanie kolísky,
o tom však už nevraví.
Ticho ťa od nás oddeľuje,
Gracia, netop sa v tme,
smútok tvoju tvár ani trochu nezkrášľuje,
poď, spolu v nový začiatok verme.
Nádej, to je to, čo zomrelo v tvojich rukách,
mám strach, tvoja myseľ je chorá,
toľko anjelov sa už stratilo v riekach,
krehká, ako bábika, moja drahá.
Ľúbim ťa, porcelánový kvietok,
a predsa viem, že nás opúšťaš,
ako vyhovoriť ti ten skutok,
kričíš, plačeš, slzy na mňa spúšťaš.
Nechcem ťa stratiť, anjelik,
zostaň tu, nestrácaj sa,
ešte pre teba v nebi nie je obláčik,
nezostávaj v žiali sama.
Neodháňaj nás, ver nám,
tvoje puknuté srdce opäť zarodí kvetmi,
vieru ti do rúk vkladám,
úsmevom znova na cestu svieť mi.
Posledný šťuch do srdca,
opustila si ma,
dohorela svieca,
tak aspoň z neba úsmevom osvieť ma.
___________________________________________________
Taká amatérska básnička. Síce dosť zvláštna, pretože som ju napísala sama sebe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár