Moja Cesta Do AFRIKY- ALEBO AKO SOM SA STAL VLAJKONOSIČOM NA MS VO FUTBALE 2010 !

Nikdy by som nepredpokladal, že mi TEN deň zmení život. Veď prečo by aj mal. Bol to obyčajný piatok tak ako mnoho predošlých. Večer som si skočil na internet. Prešiel som si e-maily a medzi nimi som našiel jeden od Coca-Coly. Bol o súťaži, v ktorej hľadajú chlapcov a dievčatá od 12 do 16 rokov aby niesli vlajku Slovenskej republiky. Predstavil som si aké by to bolo byť vlajkonosičom na takom významnom podujatí. Po nie príliš dlhej úvahe som sa rozhodol, že by som to mohol skúsiť. Uvedomoval som si, že šance na výhru nie sú veľké, no napriek tomu som sa rozhodol zapojiť a zabojovať.

E-mail som si prečítal okolo šiestej večer a dlho do noci som obvolával kamarátov a kamarátov mojich kamarátov aby som si zohnal dres. Nakoniec som dopadol tak, že mi ho mal zohnať jeden novinár. Ten mi neskôr zavolal, že ho nemá. Nuž som skúsil poslednú možnosť a zavolal som Erikovi Kudlatovi, môjmu známemu, ktorí mi požičal jeho dres, štucne a aj trenírky(kraťasi je nespisovné). V ten večer som zaspával maximálne vyšťavený, ale tešil som sa na ďalší deň.
V posteli som dlho nevydržal a hneď keď sa mi zdalo, že už nie je príliš skoro kontaktoval som ďalšieho kamaráta- fotografa Petra Kováča, ktorí sa so mnou hneď v ten deň (sobota) stretol. Okolo dvanástej som sadol na autobus a odcestoval som do Košíc. Zákon schválnosti bolo, že autobus sa pokazil takže sa cesta pretiahla. Aspoň som mal čas popremýšľať nad tým, ako by mala fotka vyzerať.
Keď som konečne dorazil začal sa neskutočný deň plný zábavy, ktorý som si nesmierne užil. Takže aj keby som nič nevyhral určite by som neľutoval že som sa na to dal. Fotili sme na hlavnej ulici pri divadle. Myslím že ten deň si okrem mňa zapamätalo mnoho ľudí. Veď vidieť niekoho fotiť sa vo fontáne to sa nestáva každý deň smiley:. Okrem fontány som sa odfotil aj na lešení osadenom na kostole, štadióne, pri novučičkom BMW-čku aj pri AUDI-nke z roku 1940. Najlepšie to bolo na štadióne. Všetci na mňa pozerali čo som zač. Prišiel som v drese a ešte aj s vlastným fotografom. Dokonca som sa dostal aj do fanklubu. Bolo to úžasné. Ešte aj večer som s úsmevom spomínal na začudované pohľady tých ľudí.
Hneď ako mi Peter poslal fotky dal som si ich do albumu na Facebook-u a začal som rozmýšľať, ktorú pošlem do súťaže. Všetky boli skvelé a každá bola niečím výnimočná. Ohlasy na ne boli tiež veľmi priaznivé preto bolo rozhodovanie ešte ťažšie. Ja aj moji známi, ktorých som sa požiadal o názor, sme sa napokon zhodli, že táto je najlepšia. (TU DÁŠ FOTKU, KTORÚ SOM POSLAL)
Nasledovalo pár dlhých dní čakania. No neboli síce ani 2, ale skutočne mi to pripadalo nekonečne dlho. Chvíľu som si hovoril, že nemám šancu aby som potom nebol sklamaný. Inokedy som sa povzbudzoval, že fotka bola skvelá, určite zaujme. Prišiel Pondelok, ďalší deň zapísaný v mojom pomyselnom diári veľkým, červeným a dokonca aj podčiarknutým písmom. Po úmorných siedmich hodinách som sedel na obede. Jedlo som do seba nahádzal aby som stihol autobus a keď už som bol na odchode zazvonil mi mobil. Bola to mama a tvrdila, že o mne ráno počula v televízii . Vraj som vyhral a idem do JAR-u. Moja mama mala vždy zmysel pre humor a tak som si myslel že si zo mňa strieľa. Chvíľu na to mi však telefón zvonil znova. Tento krát to boli futbalisti slovenskej reprezentácie a gratulovali mi. Tým tom už uveril. Bol som nesmierne šťastný. Nevládal som hovoriť. Vychutnával som si tú chvíľu lebo som sa bál, že je to len sen. Až po pár minútach som si dokázal triezvo uvedomiť, že JA IDEM DO AFRIKY! Autobus som síce zmeškal, ale ,úprimne, komu by na tom v takej situácii záležalo.

Tieto posledné dni zvládam dosť hekticky. Predsa len školský rok sa chýli ku koncu a je najvyšší čas opravovať známky. Pomedzi to mám všelijaké formality týkajúce sa cesty. Nekonečné očkovania proti chorobám, o ktorých som doteraz nevedel že existujú. No stále keď mám chvíľu času, pristihnem sa ako si v duchu spievam „Give me freedom...‟.
Keď si spätne spomínam ako to všetko začalo musím sa poďakovať mnohým ľuďom. Jednak spoločnosti Coca-Cola, ktorá vymyslela niečo také skvelé a umožnila mi splniť si sen. Jednak Erikovi Kudlatovi, ktorí mi požičal dres. Neviem čo by som bez neho robil. Samozrejme aj Petrovi Kováčovi. Pánovi fotografovi, ktorí má na mojom víťazstve obrovské zásluhy. A moja vďaka patrí aj tým, ktorí mi držali palce. Bez vás by som to nedokázal. Môžete si byť istý, že počas dní, ktoré strávim v Afrike budem myslieť práve na vás...a popri tom budem samozrejme fandiť našim chlapcom.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu