Ale aspoň sa mám na koho vyhovárať.Teda sama pred sebou. Všetko je jeho chyba. Tak som si teda povedala, že sa už fakt idem na tie skúšky učiť.Poznáte to.Ľahnete na postel, otvoríte zošit.Po prvej prečítanej vete, začnete premýšlať, aké skvelé by to bolo, keby ste sa teraz nemuseli učiť a čo by ste asi inak robili.V tom si uvedomíte, že ste opäť oodbočili od učenia a v snahe zabrániť myšlienkam behať kade-tade si pustíte hudbu, aby sa naokolo nerozliehalo to hrozné ticho a nenútilo Vás premýšlať.
Zaznejú prvé tóny, naposledy prehrávaného songu.Jéééj ten mám rada! Ani to nespozorujem a už vstávam z postele, ocitávam sa v strede izby, a to len jedným dokonalým šmykom po parketách.V tom momente ma oslepí svetlo.Nie, nie len také obyčajné.Toto je svetlo reflektorov a mieria priamo na mňa.Ja som tá, okolo ktorej sa teraz všetko točí.Ja som tá hviezda.Nič nevnímam.Len hádžem tie najšialenejšie tanečné kreácie, vrieskam naspamäť naučené texty a mám ten úžasný vyrovnaný pocit na duši.
Och nie...reflektory zhasli...hudba stíchla.Nasleduje pomalý, ale krutý návrat do reality.Slnko zašlo za mraky a mne už dohral zoznam najnovších songov v prehrávači.Porozhliadam sa naokolo.Všetci fanúšikovia zmizli.Oproti mne je len rozhádzaná postel a na nej otvorený zošit.Na stoličke položený notebook.Na jeho obrazovke otvorený zoznam oblubených pesničiek.Na spodnej lište bliká obáločka z ICQ. Periferným pohľadom zahliadnem čas. ČOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOO? To nie je možné! Veď ja sa už hodinu a pol "učím". Chytá ma panika.Upokojím sa.
, , To predsa nie je tvoja vina, ale kamarátova.Veľmi dobre ťa už pozná.A tak ti poposiela songy, o ktorých vie, že ta chytia za srdce.Áno.Pozná ťa.Je to predsa kamarát, "prehovára ma moje svedomie.
A viete čo? Nie.Mením názor.Mám ho rada.Veď mi tak často vyčarí úsmev na tvári.A dnes keď sa ma opäť spýta, či som sa už naučila, znovu len nahodím zdeprimovaný výraz tváre, šteniatkovský pohľad, nesmelý úsmev a zopakujem to , čo vždy: , , Nie, ani dnes to nejak nešlo." Nemusí predsa vedieť, že miesto toho som mala v izbe súkromný koncert.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
adrenalineismylife
11. 8.augusta 2009 16:24
Ja to učenie sa poznám...
4
Nikdy si pri učení neľahaj na posteľ. To ťa vždy buď uspí alebo zdeptá natoľko, že zabudneš, že sa učíš. A mne sa to občas stáva.
Napíš svoj komentár