„What?!“ rozospato a nahnevane som povedala do telefónu.
„Kde je Tamara?!,“ povedal naštvaný hlas v telefóne, ktorý som hneď po ránu nevedela identifikovať.
„Čo? To mám odkiaľ vedieť? A prosím kto volá?“
„Som Tamarina mama! Tak kde je Tamara?!“
„Ja neviem, dočerta! Včera, keď sme odchádzali z večere, sa od nás odpojila a povedala len toľko, že ide domov.“
Zvesila som. Dočerta, to čo bolo? Odkiaľ má Tamina mama na mňa číslo? A vôbec, kde dočerta, je Tamara, kde nie je doma?
Trápilo ma to. Zavolala by som jej, no nemám jej číslo. Tak som sa na to nakoniec vykašľala. Poobede sa jej na to opýtam.
Fuu... spať sa mi už nechce, tak čo teraz? pýtala som sa v duchu.
Zbehla som dole do kuchyne a začala som ju prekutrávať. Našla som tam nesquik čokoládové guličky. Vytiahla som misku a nasypala si do nej veľmi veľa guličiek. Do pohára som naliala mlieko, strčila som ho do mikrovlnky a zohriala ho. Potom som ho vyliala do misky s guličkama. Sadla som si do obývačky, pustila telku prešťukávala programy a papala svoje trochu menej výdatné raňajky a keď som dopapala tak som si išla ešte urobiť niečo pod zub. Jasné ako ináč než omeletu s chlebom. MŇÁÁÁÁM!!! Urobila som dve, lebo môjmu žalúdku nestačí jedna. Pustila som sa do nich pri telke.
Dojedla som, odložila tanier do umývačky a vyšla som hore do izby. Ovanul ma teplý a zapáchajúci vzduch. Zakašľala som.
„Fuck!“ priskočila som ku balkonovím dverám, otvorila som a vyšla na čerstvý vzduch.
„Aaach,“ vdychovala som čerstvý vzduch do pľúc. Chvíľu som tam ostala stáť, keďže bolo krásne aprílové ráno, v rozťahanom už aj tak veľkom chalanskom tričku a chalanských boxerkách so Supermanom. Zavrela som dvere od balkóna a otvorila ventilačku. Vyvalila som sa na posteľ a ešte zavrela oči.
Začal mi zvoniť mobil. Prudko som otvorila oči. Tentoraz bol mobil na stole a tak som sa len za ním načiahla. Nekukla som na displej, len som zodvihla a priložila si mobil k uchu.
„To si človek nemôže v kľude zdriemnuť, bez toho, aby ho niekto budil?!“ vyštartovala som po volajúcom.
„Voho... Niekto tu vstal zadkom nahor,“ povedal babský hlas. „Čo ťa tak vytočilo?“
„Elizabet?“ opýtala som sa prekvapene.
„Áno, láska?“ zvonivo sa ma opýtala.
„Odkiaľ máš moje číslo?“
„Od Taylora. Včera som si ho vypýtala.“
„Ja ho zabijem! Takto rozdávať čísla bez môjho vedomia!“ uškrnula som sa.
„Ja som sa najprv pýtala teba či mi ho dáš, ale totálne si ma ignorovala, pretože si sa rozprávala s Alissou a Tomom. Tak som sa opýtala Taylora a on mi ho dal. A ja som ti potom povedala, že Taylor mi dal tvoje číslo. Ale ty si ma očividne nepočula...“
„Hej? Aha... No nevadí. Tak čo si chcela?“
„Či by sme sa mohli stretnúť o dvanástej v Storybooku? Vieš aby sme si ešte prešli náš plán pred tým než sa stretneme s Tami.“
„Ale jasné!“
„Fakt?“
„Jasnačka. Zavolám Taylorovi.“
„Fajn. Už som volala Alissi a idem ešte Tomovi.“
„Fajn. Tak zatiaľ ahoj.“
„Ahoj.“
ksichtom na vankúš. Dýchalo sa mi ťažšie, no úprimne? Bolo mi to jedno.
Zložila som. Hlava mi klesla
Taylorovi som napísala SMS-ku a zaľahla som.
Zobudila som sa na to ako čo si padlo dole. Zodvihla som hlavu. Fuck! To už musia buntošiť? Pozrela som sa na mobil. 11:00. Dopíp!!! O hodinu mám byť v Storybooku. Da fuck! Musím si pohnúť zadkom. Vyskočila som s postele a rozbehla sa ku skrini. Vybrala som si krátke voľné tričko (bez výstrihu samozrejme) s Nirvanou, rifľové kraŤaci, ponožky atď. Rozbehla som sa dole. Urobila som si rožtek s nutelou, ktorý som do seba hodila. Vybehla som hore umyla si zuby, tvár a nastriekala som sa dezodorantom zbehla som dole do chodby. Dala si tenisky a vybehla som von. V garáži som dajak zázračne vybrala bicykel – aj keď to bolo krvopotne, ale dostala som ho von. Zabralo mi to desať minút. Potom som už len zavrela dvere na garáži, a išla som. Bola som tam presne o dvanástej. Zamkla som si bicykel, vošla som dnu a sadla si na naše miesto. O chvíľu prišiel Taylor.
„Čauko,“ pozdravil sa a vyvalil sa ku mne na gauč.
„Zdarec,“ odzdravila som.
Po ňom dorazila Elizabet s Tomom držiac sa za ruky. A za nimi Alissa s mobilom pri uchu.
„Čaute!“ pozdravili sme sa naraz s Taylorom.
„Ahojte. Som rada, že ste prišli,“ povedala Elizabet.
„Čau!“ naštvane povedala Alissa do mobilu a zvalila sa vedľa Taylora.
„Kto ťa vytočil?“ Taylor a jeho zvedavosť.
„Tréner boxu,“ odvetila.
„Prečo?“
„Lebo mi dal dnes tréning na jednu a pri tom ich väčšinou mávam až o šiestej! Tak som mu povedala, že nemôžem a on sa nasral a tak som sa nasrala aj ja a tak sme celú cestu sme po sebe bliakali.“
„A ľudia sa len za nami obzerali,“ smial sa Tom.
„No a čo!? Nemal ma nasrať!“
„Však ja nič.“ Tom zdvihol ruky v znamení, že sa vzdáva.
Pribehol k nám nízky pribratejší čašník. Domyslela som si, že Sven si zobral voľno. Objednali sme si. Čašník nám to hneď doniesol.
Elizabet nám hneď zopakovala náš plán. Všetci sme prikyvovali.
„Je vám to jasné?“ opýtala sa.
„Hej“ „Jasné“ hovorili sme a prikyvovali hlavami.
Dojedli sme. Bolo niečo pred druhov a tak sme sa vybrali do parku, kde sme sa mali stretnúť s Tami.
Ešte tam nebola a tak sme na ňu čakali. Asi po piatich minútach prišla.
„Ahojte... Dlho čakáte?“ opýtala sa.
„Nie,“ povedali sme skoro naraz.
Prikývla. A tak sme sa všetci vybrali na to miesto, kde sa mala Tami stretnúť so Svenom.
Park bol krásny lístie sa zelenalo a všetko kvitlo. Korene stromov boli zvýraznené zelenou trávou a niektoré mali na sebe mach. V jazierkach plávali kačky a čakali kto im čo hodí na zobnutie.
Sadli sme si tam na lavičku (no nie všetci keďže by sme sa nevopchali). A rozprávali sme sa. Elizabet pozerala na hodinky a keď prišiel čas odísť, tak povedala: „Kto si dá zmrzlinu?“
Všetci sme (presne podľa plánu) povedali ja. Tami však zmrzlinu nechcela, čo sme nečakali. Ale aspoň nám to uľahčilo robotu.
„Fajn, Tami počkáš nás tu?“ opýtala sa jej Elizabet.
„Pohode,“ odvetila.
Tak sme sa pobrali “kúpiť si zmrzlinu“. Ale na miesto toho sme sa schovali za stromami a kríkmi. Čakali sme tam päť minút. Potom sme zazreli Svena ako prichádza v užších rifliach, voľnom krátkom bielom tričku. Mal fakt pekné tenisky! Mala som chuť ho prepadnúť a zobrať mu ich. Aj keď by išli moc ťažko dole lebo to boli Conversi, ale ja by som mu ich dala dole. A zobrala by som si ich. Aj keď by mi boli až moc veľké. Boli to krásne čierne conversi.
Vedela som, v ktorej chvíli zbadal Tami. Na jeho zamyslenej tvári sa zrazu objavil žiarivý biely úsmev. Prišiel bližšie ku Tami.
„Ahoj,“ pozdravil sa.
„A-ahoj,“ troška zdráhavo a s menším zakoktaním sa mu odzdravila Tami.
„Čakáš na niekoho?“
„Na partu.“
„Aha.“ Nastalo ticho. „Mohol by som ich počkať s tebou?“
Tami prikývla a posunula sa, aby si mohol sadnúť aj Sven. Sadol si ku nej nie moc blízko, no nie moc ďaleko. Keďže som mala najlepšie miesto, tak som nie
len dobre videla ale aj počula. No bolo mi to jedno, lebo ináč by som im čítala myšlienky, keby ich dobre nepočujem. No to sa nekonalo a to z dôvodu, že moja skrýša za stromom mi poskytovala skvelý výhľad aj odposluch.
Bolo medzi nimi ticho. No, vedela som, že Tami je v rozpakoch, keďže môj dar mi umožňoval cítiť to čo ona, aj Sven, aj každý na okolo. Sven bol šťastný.
„Takže... Ako sa máš, Tamarka?" opýtal sa.
„J-ja... mám sa..." zamyselala sa. Som najšťastnejší človek na Zemi, lebo si pri mne... „Ja mám sa fajn," povedala napokon. Chýbal si mi!!! Cítila som jej nutkanie objať ho.
„To je dobre..." odvetil Sven.
Zavládlo ticho. No ták, dievča povedz niečo, pobádala sa Tami.
„A ty sa máš ako?" opýtala sa ho napokon.
„Pohodička." odvetil. Až
na to, že si mi každý jeden deň v mojom živote chýbala, pomyslel si Sven.
Ach, je úžasné čítať myšlienky! Človek sa dozvie aj to, čo je nevypovedané, čo by chcel človek povedať a dozvie sa aj to čo by radšej nikdy nemal... Pri tej myšlienke ma striaslo.
Zas nastalo ticho a myšlienky sa im rútili rýchlosťou svetla. Rozmýšľali nad tým čo povedať a dokopávali sa ku tomu. Nakoniec prehovoril ako prvý Sven: „Tvoji kamaráti akosi nechodia..." poznamenal. Áno, Sven! Väčšiu blbosť si už trepnúť nemohol, však že?! karhal sa Sven. Pozvi ju na zmrku alebo niekto.
„Tamarka?" opýtal sa.
„Áno?" pozrela sa mu do očí.
„Nejdeme aj my na zmrzku?"
„Uhm..." Tamara prikývla.
Obidvaja sa postavili a zamierili do zmrzlinárne naproti parku.
„Doriti!" zahrešila Elizabet potichu.
Boli ďaleko a tak sme vyšli so svojích úkrytov, no dávali sme si pozor, aby nás nezbadali.
„Dočerta! Čo teraz?" opýtala sa Alissa.
„Necháme ich tak?" opýtal sa Taylor.
„Rozhodne nie!" vyhlásila som.
„Ale mali by sme... vieš... mali by sme im dopriať súkromie," oponoval mi Tom.
„Nie, rozhodie nie! Ja chcem vedieť ako sa to skončí!" vyhlásila som. Zaskočila ma moja zvedavosť. „Ja idem za nimi, ak chcete pridajte sa ak nie..." kašlala som na nich a pobrala som sa sledovať Tami a Svena.
Rozbehla som sa za nimi a asi 10 metrov od nich som sa skryla za najbližší strom. Potom som sa rozbehla a dostala sa ku nim bližšie. A potom ešte bližšie. Bola som tak blízko, že som ich už počula aj keď nie moc dobre. Ešte, že mi poslúžil môj dar.
„... Takže teraz bývaš s mamou?" opýtal sa Sven.
„Áno," odvetila Tami. "No, nie je to nič príjemné, keďže je neustále opytá a háda sa so mnou."
„Aha. Takže je to dosť zlé a otca máš kde?"
„Neviem... Sven?"
„Hm?"
„Prosím... nerozprávajme sa o tom. Nechcem sa o tom rozprávať."
„Dobre. Nebudeme sa o tom rozprávať, pokiaľ to nebudeš chcieť ty."
„Ďakujem."
Usmial sa na Tamaru a ona mu opätovala úsmev. Prešli cez cestu a ja som sa snažila dostať čo najbližšie, no nablišie bol len jeden dub. Skryla som sa zaň a pozorovala ich. Zaradili sa do fronty. Nepočula som ich, preto som im začala čítať myšlienky, aby som vedela o čom sa bavia.
„Nie, Sven. Nenechám ťa, aby si mi zaplatil zmrzlinu." povedala Tami. No, moc presvedčivo to neznelo.
„Tamarka, prestaň! Lebo ja ti tú zmrzlinu skrátka zaplatím a bodka."
„Nie, Sven. Skrátka nie. Ja si ju zaplatím. A nehovor mi Tamarka! Nie som malá!"
Sven sa usmial a schválne jej tak ešte povedal. Tami sa začala rozčuľovať a Sven jej schválne tak dookola hovoril.
Zrazu som na chrbte svojej ruky, položenej na kôre stromu, pocítila niečiu dlaň. Na svojom chrbte som pocítila čiu si hruď. Nezjačala som. Lebo Taylor až moc nahlas rozmýšľa a to nehovorím o tom ako strašne moc lapal dych. Dýchal mi do ucha.
„O čom som prišiel?" zašepkal mi do ucha.
„Hm.. o nič... zatiaľ sa nič nestalo," odvetila som šepky.
„Aha, to je dobre... bál som sa, že som niečo premeškal."
„Neboj. Nepremeškal si nič."
Pozrela som sa znova na Tami a Svena. Už sa nedoťahovali. Tami mala na seba krátke tričko o dve čísla väčšie a rifle. Bolo fakt horúco. Dnes určite padali rekordy. Tami začala prehľadávať vrecká. Do pekla! Nemám peniaze! Sklopila zrak a zamyslela sa. Čo teraz? Nemôžem mu povedať, že nemám prachy. Vyzerala by som ako idiot. Najprv hovorím, že si ju zaplatím sama a potom mu poviem, že mi ju môže kúpiť. To by si pomyslel, že mi to dobre prepína...
„Tamarka, poď si vybrať akú chceš zmrzku," potiahol ju za ruku Sven a vytrhol ju tak zo zamyslenia.
„Tak akú si dáš?" opýtal sa jej.
„Nič nepočujem!" zahlásil mi do ucha Taylor.
„Sklapni!" zahriakla som ho.
„Čokoláda a kinder..." odpovedala.
Zmrzlinárka jej podala kornútok s dvoma
kopčekami Sven si zobral jablko a šmolko. Zobral si ju od zmrzlinárky a podal ju Tami, aby ju na chvíľu podržala. Zaplatil 1,20€ a zobral si ju od nej.
„Poď," vyzval ju Sven a vybral sa smerom ku parku.
Ja som sa pomaly obtočila s Taylorom okolo stromu, aby nám nezbadali. Potom sme sa pobrali za nimi, schovávajúc sa poza stromy. Zastali pri jednej lavičke a sadli si. Boli blízko seba a boli ticho. Vychutnávali si prítomnosť toho druhého a jedli zmrzlinu. Sven sa dotkol stehnom Taminho. Usmiali sa na seba. Do teraz som nepochopila ako sa to Tami podarilo, no chvíľu po tom čo si sadli, Tamina zmrzlina padla na Svenove rifle.
„Dočerta!" zahrešil. „To studí!"
„Prepáč! Nechcela som. Fakt prepáč!" povedal Tami a sklopila zrak.
„Netráp sa. Na, dojedz moju. Ja sa idem postarať o toto."
Neďaleko nich bola fontánka na pitie a tak si tam Sven očistil rifle a vrátil sa ku Tami, ktorá upierala na neho opravedlňujúci pohľad.
„Prepáč. Fakt som nechcela. Naozaj prepáč," povedala mu do očí, keď si sadol vedľa nej.
„To je v poriadku. Nemusíš sa ospravedlňovať."
Tami sklopiala zrak a uprela ho do zeme. Jedla Svenovu zmrzlinu a cítila sa previnilo za to čo sa stalo. Dojedla a položila si ruku presne tam kde ju mal Sven. Dotkla sa jeho ruky. Chvíľu ju tam nechala, no potom ju stiahla a položila si ju do lona aj s druhou.
Sven sa zrazu postavil. Mokrý fľak na jeho rifliach už uschol. Natiahol ruky ku Tami. Ona to gesto očividne nepochopila. A len zízala na podávané ruky.
Sven sa usmial a povedal: „Tak poď. Ideme sa prejsť.“
Tami už pochopila na čo jej podával ruky, chytila sa ich a Sven vytiahol Tami na nohy. Pozerali sa na seba hodnú chvíľu. Prvá uhla Tami. Pustila Svenove ruky a strčila si ich do vreciek.
„Tak kam chceš ísť?" opýtala sa ho Tami.
„Neviem . Rovno za nosom," odpovedal jej.
A tak sa začali prechádzať. A ja som ich sledovala spolu s Taylorom. Rozprávali sa o všeličom ale ešte sa stále nedostali na tému "Ľúbim ťa!"
Začali sa štverať do kopca. Toto nemyslia vážne! Ale mysleli to vážne. Začali sa štverať hore kopcom. Ja ich za toto zastrelím!
Potom sa stalo niečo nečakené. Tami sa pošmykla a začala sa kotúľať dole kopcom. Sven sa rozbehol za ňou, no aj on skončil na zemi a začal sa kotúľať dole. Predbehol dokonca aj Tami. Keď zastal ležal horeznačky a Tami pristála na ňom tvárou ku nemu. Zahľadeli sa do očí. Zrazu sa Svenove ruky zaborili do Taminých vlasov a jeho hlava sa nadvihla. Zavrel oči a priložil svoje pery na Tamine. Chvíľu na nich zotrval potom sa odtiahol, pohladil Tami po líci a zašepkal: „Ľúbim ťa Tamarka a už nikdy ťa nechcem stratiť."
„Aj ja ťa ľúbim Sven. Tak strašne si mi chýbal!" hodila sa mu okolo krku. Sven ju objal tiež a hladil ju po chrbte. Niečo si šepkali, no toto som už nechala len im. S úsmevom na perách som sa vyparila spolu s Taylorom, aby nás nevideli.
Vrátili sme sa k parte, ktorá sedela na tráve obďaleč miesta, kde sme ich nechali. So širokými úsmevmi sme sa k nim pridali.
„Vyšlo to," vyhlásila som, keď som si sadla na zem. „Vyznali si lásku a pobozkali sa. Teda bolo to naopak, ale to je jedno, hlavne, že sú spolu."
Všetci sa usmievali.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kika167
3. 11.novembra 2013 14:38
Kedy bude dalšia časť ? Daj u_ž dnes
Napíš svoj komentár