Červ,ktorý zje všetko čo bolo, aby mohlo prísť to zvyšne všetko,čo bude.

balila som si do kufra prvú vec. Krabicu od topánok plnú listov. Listov od všakovakých kamarátov, listy so zámerom aj bez zámeru. Bezstarostné spomienky...
Po krabici ostalo na poličke prázdne miesto bez prachovej stopy. Miesto,kde evidentne malo niečo byť ale nebolo.
Rozmýšlala som,či sa tá poličká cíti ako ja. Lebo niečo, čo bolo vždy jej, jej bolo zrazu upreté a ona sa cíti neisto,nevie či sa jej to niekedy vráti , či neostane už navždy sama...
Možem síce utrieť prach a odstrániť tak všetky vonkajšie stopy... A polička sa síce možno bude usmievať. Ale ten pocit,že jej chýba krabica s listami, nezmizne.
Snaží sa tá polička,tak ako aj ja potlačiť ten pocit zablúdenia a sustrediť sa na buducnosť?
Teší sa aj ona na buducich nájomníkov,ktorí na ňu určite položia lepšie veci ako starú zaprášenu krabicu... To je smer ,ktorým by sa mala uberať. Vie to?
Jasné že to nevie.. Je to len polička...

Ale viem to ja?

P.S- snáď ľudia mladší odo mňa vyleteli z hniezda možno aj mladší ako 19 rokov. Ale fakt,že sa nemám kam vrátiť mi v hlave robí dieru ako nejaký odporný čierny červ. A ja nemožem myslieť na nič iné...

 Blog

1 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu