My life in high school 1.časť

Vonku je krásny slnečný deň. Prebudil ma vtáči spev pod mojím oknom. Lúče slnka dopadali cez stiahnuté žalúzie priamo na moje oči. Bolo to pohodové ránko. Pretriem si oči, ponaťahujem sa. A tu z ničoho nič ma zasiahne dilema... Postavím sa z postele, alebo nie? Veď čo, dám si ešte 10 minút oddychu a potom pôjdem do školy. To predsa stíham, veď práve odbilo iba pol siedmej. Prevalím sa na druhý bok a oddychujem. Zazvoní mobil. Automaticky sa dvihnem, vezmem ho do ruky, priložím k uchu a ozvem sa rozospatým „Haló“. V tej chvíli sa na mňa spustí príval otázok: „Kde si? Prídeš dnes do školy? Mám ťa čakť? Alebo mám učiteľke povedať že dnes budeš meškať?“. V tú chvíľu môj zrak spočinie na hodínkách. Do kelu! Veď je pomaly pol ôsmej a ja si tu ešte vylihujem v posteli. Nestíham! „Och jasné. Budem sa ponáhľať. Zaspala som . Ale kľudne choď do školy. Neboj sa o mňa dorazím čím skôr.“ V tú chvíľu akoby do mňa udrelo tisíc, nie, priam milión bleskov! Vyskočím z postele, do jednej ruky vezmem hrebeň a začnem si česať vlasy, druhou rukou sa snažím obliecť si rifle, pričom poskakujem na jednej nohe. Priznávam, vyzerá to dosť komicky a sama sa nad tým pousmejem. Cez hlavu si natiahnem svetlozelené tričko so vzorom ani neviem akým. Vletím do kúpelne, poumývam si zuby, síce narýchlo ale s extra množstvom zubnej pasty. Maľovať sa? Nie to nestíham. Ale možno ako použijem pár ťahov špirály bude to celkom ok . Kuchyňu prebehnem veľkým oblúkom, aj keď mi žalúdok zviera od hladu. Z obuvníka vytiahnem svoje nové biele tenisky, keď si uvedomím že nemám ponožky. Jednou nohou vbehnem do izby a vytiahnem zo šuflíka prvé ktoré mi prídu pod ruku. Obujem sa, hodím na seba sveter, ruksak prehodím cez plece schmatnem kľúče a vídem z bytu. Narýchlo pozamykám a ako šialenec stláčam gombík na výťahu. Super, to sa môže stať len a len mne. Výťah je pokazený. Tak toto je teda naozaj super začiatok úžastného dňa. No čo zbehnem tých osem poschodí po vlastných. Skontrolujem čas. Ach bože, veď je 7:45! No musím uznať som rýchla. Z posledných síl sa rozbehnem na zastávku. Autobus mi síce príde už o 2 minúty ale tajne dúfam že bude meškať a ja predsa len stihnem doraziť. Celá zadýchaná som dobehla na zastávku. Som dobrá, ešte tu sú ľudia, asi ešte nešiel. Opriem sa o zastávku v domnení že mám nejakú tú minútku čas, tak že si snáď vydýchnem. Hmm, mýílila som sa a to poriadne. V momente keď som sa o ňu oprela prišiel autobus, na moje prekvapenie dosť preplnený a som rada že som sa dnu vôbec dostala. A tak som tam stála, tlačila som sa a dýchala som odporný vydýchaný vzduch v našej milovanej hromadnej doprave. Po 15 minútach som sa konečne dostala von z toho smradu a z toho dusna na čerstvý vzduch, no nemala som veľa času na lapanie kyslíku. Začala som utekať tak, ako ešte nikdy smerom do školy. Rýchlo sa v šatni prezujem do pohodlných papučiek. Vybehla som po školských schodoch na druhé poschodie a vletela som do našej triedy. Paráda, učiteľka ešte nedorazila. Sadla som si na svoje miesto, otočila som sa k Zuzane a spustila : „Ďakujem že si mi ráno volala. Nebyť teba tak sa ešte teraz prevaľujem na posteli a nič nestíham. Ani nevieš aká bola cesta autobusom ne...“, no ani som nestihla dopovedať keď si ma premerala od hlavy po päty a rozrehotala sa na celé kolo. Ani som sa nemusela pýtať čo sa deje, pretože mi menším gestom ktoré ako-tak zvládla spraviť v záchvate smiechu naznačila, že sa mám pozrieť na svoje nohy. No super! V tom rannom zhone som si vzala jednu zelenú a druhu ružovú ponožku. No nevadí, tak budem dnes za blázna ja.

Učiteľka Teľovská vošla do triedy s menším 15 minútovým meškaním. Ona si to samozrejme môže dovoliť. Ja môžem byť len rada že som dorazila ešte pred ňou, pretože ten nával otázok, podozrievanie že jej klamem a neviem čo všetko, by som asi už neprežila. Sadla si na svoje „kráľovské kreslo“ za stôl, otvorila klasifikačný a samozrejme prvá veta ktorá vypustila z tých svojích úst bola : „Nadiktujte mi všetkých chýbajúcich.“ Ach na našu smolu nechýbalo viac ako päť žiakov, takže to pre nás znamenalo námatkové skúšanie. „Takže si vyberieme koho budeme dnes skúšať“, povedala Teľovská, no podľa mňa mala radšej povedať vetu v štýle koho budeme dnes mučiť... Samozrejme kedže mám deň BLBEC už od rána, koho asi tak vybrala k tabuli? Samozrejme že mňa. Podľa môjho názoru sa na mňa stále hnevá za to, že som v školskej jedálni omylom prevrátila tácku s paradajkovou polievkou keď som sa podkla a všetko pristálo na jej bielej blúzke. „Katarína Vyšná k tabuli a povedzte mi všetko čo viete o kinetickej stavbe látok a vzájomnom pôsobení častíc. A aby som nezabudla doneste mi aj zošit.“ Tak čo mi ostávalo. Vzdychla som si vzala som zošit, podala som ho učiteľke a bez akýchkoľvek vedomostí, s vygumovanou hlavou soms a postavila pred tabuľu. Stihla som zachytiť ešte Zuzanin ľútostivý pohľad. Bolo to mojích najdlhších a najhorších desať minút môjho života.„Ale, ale Vyšná. Vy ste sa vôbec nepripravovali. Nechápem vás. Dokonca nemáte ani poznámky napísané, čo ste včera celý čas na mojej hodine robili? Asi ste spali a nedávali pozor! Veď toto je predsa učivo zo základnej školy! Je to iba opakovanie. Ach čo s vami. Sadnite si. Do zošita som vám napísala známku. Nabudúce vás vyvolám a ak nebudete nič vedieť, nebudem taká dobrá ako teraz. Sadnúť!“ Vzala som si zošit a so sklonenou hlavou som sa vrátila na miesto a spustila som sa do lavice. „No čo máš?“ Otvorím ho a listujem. Nalistujem stranu kde malo byť posledné učivo a tam sa na mňa „usmieva“ krásna, červená a priam mega veľká štvorka! Vraj milá na mňa bola momentálne. Keď je u nej milosť dať mi štvorku tak to ju nechcem naštvať radšej. Našťastie som v tom nebola sama pretože hneď po mne vyvolala Zuzanu. Nebudem klamať, ale potešilo ma to že nemučí iba mňa. No Zuze ide fyzika od ruky, takže sa vrátila na miesto usmiata ako slniečko s pekne vyfasovanou jednotkou, čo ma už dosť naštvalo. Sadla si na miesto a zo mňa vykĺzlo: „Bifľa..“, no ona sa len na mňa usmiala a pohladila ma po chrbte so slovami : „Kati no ták, ty to doženieš.“ Vrhla som na ňu ďakovný pohľad a ako-tak som sa usmiala. „Jasné Zuzi. Ja som určite z tých čo to doženú, veď tebe ide fyzika len tak a ja sa ju musím učiť a aj tak mi nedáva žiadny zmysel.“ Teľovská začala rozprávať o ďalšom učive a okrem mňa asi každý jeden žiak v tej učebni sledoval hodinky a odpočítaval čas aby sa mohol dostať z tej pekelnej učebne preč. Teda až na Zuzanu, ju totiž zaujal učiteľkyn výklad. Ako som si ju tak prezerala aká je zaujatá, zrejme vycítila môj pohľad a otočila sa na mňa s raneným, no zároveň nevinným výrazom : „Nemôžem si pomocť mňa to baví.“ Hodila som po nej grimasu, zasmiala sa a ďalej sa venovala hodine. Konečne. Môj vytúžený a dlho očakávaný zvonček ma predsa len nesklamal a po nekonečnom čakaní sa konečne jeho zvuk rozľahol po chodbách a v triedach. Vstali sme z lavice, vzali sme si veci a naša cesta mala presne mierenú trasu. Dvere!

Postávame na chodbe, prezeráme si žiakov a v tom som ho uvidela! Krásny, hnedooký tmavovlasý chalan v svojskom štýle. Mal na sebe fialovú mikinu značky Element, čierne rifle a ruksak zavesený na pleci. Veselo si tam postával a viedol vážnu debatu s chalanmi. Vedela som veľmi dobre kto to je. Volá sa Matej, je o ročník vyššie. Keď som ho prvý krát videla, tuším že to bolo po ceste do školy v autobuse, bola som ním priam očarená. Jeho úsmev ma od prvého momentu hypnotizoval a jeho oči ma dostávali do kolien. Jeho smiech bol priam božský. Zistila som že nebýva ani tak ďaleko odomňa. Ale kedže som na škole nová, no ani nie tak celkom je to predsa už asi pol roka, všimla som si ho približne pred troma mesiacmi v tom autobuse. Našťastie Zuzana ho ako-tak poznala tak nás vtedy predstavila a ja som tajne dúfala, že si zapamätá aspoň moje meno. Našla som si ho dokonca aj na tom vychýrenom facebooku. Nepridala som si ho hneď, ale čo by som to bola za dievča keby som mu aspoň nenapísala správu. Tak nenápadne som dala najavo že to som ja a samozrejme som položila sprostú otázku: „Ahoj. Ty si ten ktorého mi Zuzana predstavovala včera v autobuse?“. Odpísal a ja som šla omdlieť. No len sme si písali a normálne sme sa spolu ešte ani nerozprávali. Párkrát síce na mňa mávne hlavou na pozdrav ale to je všetko. No tak od tej doby po ňom strašne túžim.

Zuzana do mňa šťuchla a ja som sa musela vrátiť do reálneho sveta, od ktorého som ušla do krásnych spomienok. „Kaťa! Ty si ma zase nepočúvala? Čo preboha robíš?“. „Ja... no... ja som iba tak rozmýšľala.“, začervenala som sa a sklonila hlavu tak, že mi moje na čierno prefarbené vlasy padali do očí. Zuzana zablúdila pohľadom po chodbe a nebolo treba viac vravieť. Hneď jej svitlo. „No jasné, iba tak, rozmýšľala. A o čom takom? Snáď o Matejovi?“, vystrúhala na mňa prazvláštnu grimasu a ja, ešte viac červená som ju buchla. „Prestáň! Nemusíš tak nahlas!“. „Ha! Vedela som to!“, dvihla bradu a výťazoslávne sa usmiala.

Ach. Prestávka pomaly končí a Matej so svojou partiou sa poberá do triedy. Tak ideme aj my. Hodím na neho ešte letmý pohľad, keď v tom sa naše oči stretli. Bolo to síce iba pár sekúnd ale neskutočných a úžastných.

Zvoní....

.... to be continued....

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu