Hľadieť do neba , je ako chvíľa odpočinku , ktorú si môžem dopriať hocikedy . Kráčam za ničím s hlavou zaklonenou , sledujúc oblak za oblakom . Niesom už dieťa , ktorému tie hlúpe oblaky pripomínajú zvieratka a veci . Sú to len škvrny na modrej oblohe , ktoré občas zakryjú páliace slnko . Možno preto sa mi tak páčia a možno pre nič . Sedím doma a snažím sa pomocou písania , dostať zo seba všetky pocity . Dúfam že keď ich do niečoho vložím nevrátia sa . Zostanú tam a moja myseľ si ich nikdy nevezme späť . Čo je to milovať , báť sa , nenávidieť , alebo túžiť ? Niečo , čomu moja duša dávala priveľký význam . Dnes už to tak nieje , pocity sú mi na príťaž . Závidím sociapatom ...
Dá sa niečo tak neznášať a zároveň milovať ako pocity ? Keď sa vám darí , nájdete si v živote lásku , ciel , kamarátov ... Vtedy ste plný tých najkrajších pocitov . Milujete ich , ospevujete a pritom ani neviete čo robíte. Neskôr sa to môže celkom zrútiť a vy už ani neviete , ktoré z tých pocitov boli pravé ... Nenávidíte ich a nie koly tým zlým pocitom ako je osamelosť , zmätenosť a bolesť . Ale koly tým dobrým ktoré ste kedysi prežívali a sú preč . Odišli ako tie oblaky . Nikdy som sa nepozeral na oblohu tak dlho až som videl úplne zmiznúť oblak . Asi to bola chyba . Možno kebyže vidím odísť ten oblak , pochopil by som skôr , aké to je keď prídete o nejaký pocit ...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár