Bridget, sladkosti , sprej do hrdla a vreckovky

Nešťastie, to je to čo priťahuje zraky prajníkov či neprajníkov, rozsiahle dramatické príbehy opisujúce vždy reálny život, nie netešíme sa z toho, snáď len porovnávame a ticho ďakujeme, že sme natom lepšie ako karieristická Jane z 45 dielu serálu Zlomené srdcia.

Nikdy by sme sa predsa nezachovali ako ona, neskončili v rovnako bezradnej a tuctovej situácií a určite by sme ju neriešili tak "seriálovo".
Teraz sme pozorovateľmi my, so sáčkom chipsou lacnou kolou a nenahraditeľným domácim pohodlím.
Sledujeme z vysedeného gauča cudzí fiktívny život. Snáď jeho neskutočnosť nám povoľuje popustiť na uzdu všetky ľudské, neobľúbené vlastnosti a uspokojovať sa pocitom, že predsa príde happy end.

Niesom nešťastná a v skutočnosti mi nechýba cudzie nešťastie a porovnanie skvelých životov.
A predsa mi nie je dosť?
Asi celkom bežné že človek nevie nájsť dno keď sa topí v euforií, že zrazu môže byť jeho život o toľko lepší, zrazu sa už necíti natoľko ľúbený aj keď má okolo seba niečo o čom predtým ani nesníval.

Stačí jedna zmena, jedna láska, a ľudia majú hneď chuť tvoriť z nej dramatický bestseller. Chcú sa vidieť v hlavnej úlohe a bežať za happy endom,odhliadnuc od toho, že ani náhodou niesú v behu najlepší, že producent to možno nezariadil úplne podľa predstáv herca a prispôsobil sa divákom, zrazu zistíte že si scenár nepíšte sami, že happy end sa vzdaľuje a pritom bol celý čas s nami.

Opakujem niesom nešťastná, zapnem si bridget a budem sa po xkrát baviť na jej trapasoch až kým nebudem mať pocit, že to čoskoro môže byť aj môj život, niežeby som s tým svojim nebola spokojná.

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu