Písanie pocitov na papier sa stalo mojou terapiou a únikom z tohto sveta. Lepšie povedané čierno bielej reality. Každý deň mi hlavou prebehne milión myšlienok, ktoré potrebujem dať von alebo niekomu povedať, no držím ich v sebe. Sú ukryté v najhlbšej časti môjho srdca a kľúč neexistuje. 

Premýšľam nad definíciou slova ČAKANIE. Existuje veľa definícií slova čakanie. Mne sa vybaví čakanie na lásku. Čakám, čakám a čakám...Nekonečné čakanie na niečo, čo vlastne ani nemusí prísť. Výry vo mne veľa otázok a odpovede sú niekde v nedohľadne. 

Čo ak ma už nebaví čakať na lásku? Mám sa vzdať a zahodiť všetok čas, ktorý som tomu venovala? Naozaj by to bol správny krok? Držím sa vlastných skúseností a tak viem, že keď som na niečo čakala, vždy sa mi to oplatilo. Neraz som chcela zutekať z vojnového poľa, no keď som vydržala ako správny vojak, vyhrala som. 

No aby som veci upresnila, nie vždy to tak býva. Niekedy čakáme a nakoniec príde sklamanie. Zas a znova to, čoho sme sa tak obávali. Zo sklamaním však prichádzajú aj skúsenosti. Všetko má svoje plusy aj mínusy. Niekde som čítala, že čakaním dosiahneme len to, že zostarneme. Musím s tým súhlasiť ale aj tak to nie je celkom pravda. Na niektoré veci sa jednoducho oplatí čakať. Nie preto, že dosiahneš to čo si chcel, ale ide o to, že ťa to posunie o krôčik vpred.

PS: Písanie sa stalo mojim únikom od všetkého. Písala som vždy len pre seba no dnes som sa rozhodla to zmeniť a našla som túto stránku. Ďakujem za prečítanie a rada by som vedela aj reakcie, či mám pokračovať alebo radšej nie.  

 Úvaha
Komentuj
 fotka
antifunebracka  10. 1. 2018 17:11
Vieš čo, bolo to trošku nudné, ale keď sa zostručníš a zakčníš, bude to OK
Napíš svoj komentár