Lebo vtedy sa Bruno iba díval. Díval sa možno minútu, možno hodinu, snáď v tom parku strávil aj celý život. Alebo to bola iba sekunda a v tejto jednej sekunde sa naplnila celá jeho existencia a všetko čo kedy chcel. Bolo to akokeď malé dieťa sleduje celú paletu farieb odrážajúcu sa z povrchu mydlovej bubliny. Bruno si chcel tú svoju bublinu, takú akej na svete už viac niet, vziať zo sebou niekam ďaleko, kde by nemusel riešiť sprostosti spojené zo skutočným svetom a mohol ju tam do konca svojich dní iba zbožňovať a byť s ňou vo všetkých možných významoch toho slova. Chcel ju objať, chcel sa stratiť v jej pažiach, nechať jej na tele odtlačok svojich zubov, aby na neho nikdy nezabudla, pretože on na ňu myslí toľko, až to fyzicky bolí.
Celú energiu svoju osobného vesmíru sústreďoval na to, aby sa mu podarilo splynúť s mokrým pošliapaným lístím na ktorom stála. Chcel sa dotýkať každého centimetra štvorcového jej ukážkovo klenutých chodidiel, momentálne zahalených v čiernych pančuškách. Díval sa do modrých očí a najradšej by bol skučal. Vedel totiž ako to s bublifukovými bublinami býva.
Hoci sa mohlo zdať, že jeho bublina je iba sa dosah ruky. Že stačí jemný pohyb a dosiahne všetko...nie všetko...že dosiahne oveľa viac než si jeho špinavá myseľ zaslúži, v skutočnosti ich delili milióny svetelných rokov a desiatky paralelných vesmírov. A Bruno vedel, čo sa stane ak sa neudrží a dotkne sa jej. Ich svety sa navždy rozdelia a ten jeho potom stratí všetky západy slnka, lenivé nedeľňajšie rána, jesenné prechádzky po Starom meste a všetky ostatné veci, pre ktoré sa oplatí žiť.
Je jedno ako veľmi ju miluješ, vaše svety sa nikdy nestretnú, napadla Brunovi myšlienka z knihy ktorú kedysi čítal.
Doriti. Keby som si tak vedel spomenúť ako to vtedy s tými dvoma skončilo."
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár