THE EDGE

Prechádzala sa po kraji malého jazierka. Volala sa...Laura? Áno, Laura, tak sa volala. Bola pekná, taká prirodzená. Dlhé vlasy, čierne ako uhoľ, smaragdovo zelené oči, malý noštek ako gombička, ružové pery. Mala na sebe dlhé, veľmi dlhé, až po zem siahajúce biele šaty. Vietor jej vždy pri každom dýchnutí jemne rozfúkal vlasy a ona na svojej tvári vyčarila malý úsmev. Vietor milovala.
Zohla sa k jazierku a videla svoj odraz vo vode. Nad ňou sa týčili vysoké topole, zdalo sa, akoby sa korunami dotýkali neba. Vstala a bosou nohou prešla po mokrej tráve. Zastala. Zdvihla ruky k oblohe, už som si myslel, že ju vietor unesie a nikdy ju už neuvidím. No dievča po chvíli zložilo ruky a ja som si povedal: „Ďakujem ti, vietor.“
Na ruke jej pristála lienka, červené krídielka, sedem bodiek. Znova zdvihla ruku, v duchu som si povedal: Lienka, lienka, aké bude dnes počasie? Lienka rozprestrela krídla a odletela. Ani ja ani to krásne dievča nevedelo kam.
Stál som tam, blízko pri nej a ona ma predsa nevidela. Nechcela ma vidieť? Podišiel som bližšie, postavil som sa pred ňu a dotkol som sa jej jemnej dlane. Nepohla sa, len stála a ...nepozerala sa na mňa. Pozerala sa rovno, cez moje telo. Do tej nekonečnej ďiaľky. Z oka jej vypadla slza. Prečo? Bála sa? V tom okamihu sa rozplakala a povedala : „Prosím, ešte nie.“

A ja som jej dlaň pustil a jej duch sa vrátil do tela...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu