Každý si ho spája s niečím iným. Ja si ho spájam so slovami: Noc, tma, hviezdy, hudba a samota.
Keď sa tichom prebíja len hudba, s účelom dotyčného upokojiť, ale má to často iný efekt. Človek začne spomínať. Myšlienky. Príjemné, ktoré stisnú srdce a na tvári vyčaria úsmev, no v tomto prípade nostalgiu, a tie nepríjemné, ktoré sú zrazu mnohonásobne silnejšie. Sedím na balkóne, opieram sa o stenu.Vietor silno fúka a zapára do konárov stromu, ktorý naráža o okná a vydáva strašidelné zvuky. Je mi to jedno. Len pozerám do blba. Hore, do hlbokého, chladného vesmíru. Hľadím na Mesiac, hviezdy... všetko to vo mne vyvoláva spomienky. Ako som sa prvý krát dívala na zatmenie mesiaca v objatí s najlepšou kamarátkou, ako som sa prechádzala za teplej letnej noci s priateľom.... zrazu všetko je to preč.
Zaznie After Hours od Velvet Underground a zas som stratená.
...When you think the night has seen your mind
That inside you"re twisted and unkind
Let me stand to show that you are blind
Please put down your hands
"Cause I see you...
Vyhŕknu slzy, ktoré rýchlo suší studený vietor. Skončí pieseň. Zamyslím sa.
Je to takto naozaj dobré? Má zmysel sa takto ničiť? Kašlem na to. Vypnem hudbu, postavím sa na kraj balkóna, ruky upažím, urobím krok dopredu. Zhlboka sa nadýchnem .. a usmejem sa.
Zaspím a ďalší ďen začínam znova šťastne.
Nikto na svete, by nepovedal, že som hocikedy plakala. A predsa. Len to nedávam najavo. Dusím to v sebe. Neriešim a problémy sa kopia... ale už si zvykám
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
iluzia
9. 7.júla 2010 07:08
Happy end! hura!
Napíš svoj komentár