V poslednej dobe si svoju patetickosť uvedomoval až príliš. Bol dosť podráždený zo všetkých vecí, za ktoré si (pochopiteľne) mohol sám, ale napriek tomu, stále hľadal vinníka niekde inde. Často sa pristihol ako je úplne nasratý, keď sa zrazu, z ničoho nič zasmial nad iróniou svojho osudu.
Už dlhšiu dobu neudržiaval žiadny vážny vzťah. Mal niekoľko nepravidelných „minútiek“ ako ich zvykol nazývať, ktoré mu slúžili len odbavenie sa, zalepenie svojej samoty náplasťou, ktorú potom rýchlo zo seba strhol. (Vždy si totiž predstavil ako mu pri odbere krvi zalepili ruku a on sa bál leukoplast odtrhnúť rýchlo – pomaly to viacej bolí.)
„Som postava z postmoderného románu,“ zvykol hovoriť, nikdy sa nezbavujúc toho pátosu a určitej štylizácie sa, do osoby, ktorou túžil byť. Túžil trpieť a túžil byť sám. Miloval to flagelantstvo 21. Storočia, tú osamelosť, ktorá mu tiekla žilami a robila ho tým, kým tak strašne chcel byť.
Pri tom všetkom si uvedomoval, že nežije o nič viac výnimočný život ako ľudia od vedľa. Nebol o nič vzdelanejší, ba ani zaujímavejší. No napriek tomu, jedna epizódka z jeho života, zdala sa byť obyčajná, v skutočnosti až tak obyčajná nebola. Preto na jeho žiadosť, rozpovieme túto epizódku pekne postmoderne, bez toho aby sme ho identifikovali, uviedli jeho meno alebo opísali ako vyzerá. Pozorný čitateľ na jeho identifikáciu nič z toho nebude potrebovať. Takže takto:
Stojí pred výťahom, ktorý nie a nie prísť. Ako chcel aby ten čas plynul trochu rýchlejšie. Ísť pešo? – honí sa mu hlavou. Ešte pred 15 minútami bol v nej. Cítil jej vlhkosť jej vôňu, jej nechty vo svojom chrbte. Ten ohlušujúci výkrik – zbytočne jej prikladal ruku na ústa určite ho niekto počul, veď v takýto čas sa ľudia len robia, že niečo nepočujú. A potom zrazu jeho oťaželo. Ľahol si zadychčaný vedľa nej. Jej tvár si vybaviť nevedel, nepoznal ju zas až tak dlho. „Idem sa osprchovať, počkaj ma tu“, prehral si v mysli jej slová, keď zrazu prišiel výťah. Zviezol sa výťahom dole relatívne rýchlo – tak rýchlo ako sa stihol obliecť a odísť z jej bytu.
A už stojí na ulici. Autá jazdia ako bláznivé, on si ešte upravuje vlasy a normálnym krokom odchádza niekde preč. Videl ma niekto? Pýta sa sám seba. Už ju nikdy neuvidí a vedel o tom. (Autor, ktorý píše tento jeho príbeh sa len pousmieva nad jeho vtedajšou „vedomosťou“ – pretože to, že ju už nikdy neuvidí, bola pravda len z časti. Ale o tom ešte pomlčíme.)
Presne hodinu a 15 minút po tom, čo odišiel z jej bytu sa ocitol v malom antikvariáte, ktorý navštevoval dosť často. Mal celkom dobrú náladu. Veď ešte nikdy sa anonymne nevyspal s nejakou ženou. A keď hovoríme anonymne, máme namysli, že nemal ani poňatia ako sa tá dievčina volá (volala), a z čoho sa najviac tešil, ona nevedela ako sa volal on. Čo hľadal v tom antikvariáte? Netušil, jednoducho tam chodil, keď sa chcel odreagovať. Kúpil si Zločin a trest, ktorý síce už raz čítal, ale príležitosť vlastniť takéto veľdielo vo svojej knižnici ho premohla. (Autor, ktorý píše tento príbeh sa opäť pousmieva, nad iróniou, ktorú spôsobila kúpa tejto knihy pre celú túto „epizódku“, a vopred sa ospravedlňuje, že svojími dotieravými poznámkami a úsmevmi vyrušuje, čitateľa od čítania.)
Bolo 17:25, presne 3 hodiny a päť minút od nákupu Zločinu a trestu, a presne 4 hodiny 35 minút odkedy vyšiel z bytu svojho „úlovku“. To čo sa odohralo, v jeho byte nemá absolútne žiadny súvis s príbehom. Teda až na jednu vec. Bla bla bla – bla bla bla. Zvoní telefón. Dnes ideme von, na pivo. Poriadne to roztočíme, ale trochu menej ako minule. Nieže sa zas pobiješ a skončíš na polícií, vysvetľujúc idiotskosť svojej obete. Áno zvykol sa pobiť, nebil sa často ani úmyselne, v podstate bol v tom vždy nevinne. Vždy bránil kamaráta pred hulvátstvom niekoho iného, prípadne bránil nejakú slečnu pred grobianstvom – paradoxne svojím vlastným grobianstvom (netreba zmieňovať, že slečna sa mu potom za to patrične odmenila). No a áno, raz sa stalo, že bitku vyprovokoval on – ale fakt iba raz! Prišla polícia odviedla ho, noc prežil vo väzbe, no nakoniec ho prepustili. Avšak, zistil si o ňom všetko, kde býva, koľko má rokov, čo robí, zobrali si jeho odtlačky. Skrátka bál sa, a tak sa rozhodol, že zo seba už viac blbca robiť nebude. (Autor, ktorý rozpráva tento príbeh... radšej mlčí...)
A tak sa to stalo znova. Asi takto:
Osamelá žena stojí pri bare. V ruke drží nejaký miešaný nápoj. On prichádza ku nej zo svojou whisky, prihovára sa jej. „Raz som chytil zlatú rybku a tá sa ma spýtala, že si môžem vybrať či chcem skvelú pamäť alebo veľký penis.“ „A teraz si už pochopiteľne zabudol, že čo si si vybral, a tak tu balíš ženy na starý vtip – je to fakt to jediné čo si pamätáš?“ Taký chlad nečakal. V tom prišiel niekto, kto robil tej dievčine spoločnosť a spýtal sa či je všetko v poriadku. „Aj keby bolo prišiel by si a začal by si si občúravať svoje územie, aby každy videl, že s ňou jebeš.“
No a asi takto to začalo znova. Pobili sa prišla polícia. Spútali ich. Ocitli sa na polícii. A postupne ich začali vypočúvať. Najprv toho „občúravača“ a potom jeho. Pýtali sa ho tie isté otázky ako vždy, a tak len odpovedal, to čo vždy. Keď v tom výsluch konajúceho kolegu prerušil jeho kolega a spýtal sa ho, či by mohol na sekundu. V tejto časti, je potrebné príbeh prerušiť a začať ho rozprávať trochu inak.
Potom ako odišiel z bytu svojej „obete“, sa ona na vrátila po zabudnutý uterák. Začala ho hľadať po byte, kričať „haló si tu?“, nakoľko jeho meno nepoznala, nebol tu. Bola sama. Sadla si na kraj postele, a zovrela v rukách perinu, v ktorej boli pred chvíľou obaja prikrytí. Ešte voňala po ňom. Po jeho pote, jeho spermiách. Tá vzdialenosť medzi nimi, ich spojila vo vzájomnej samote. V momente, keď sa ona rozplakala on sa cítil ako veľký frajer, ktorý dobil svet. A presne v momente, keď si on kúpil Zločin a trest ona bola mŕtva.
Našla ju suseda. Určite poznáte všetky tie staré prehnane starostlivé susedy, čo vedia, kedy ste doma a kedy nie, aby vedeli kedy prísť a priniesť Vám trochu ovocia, prípadne kvetov, len preto aby sa zbavili svojej samoty. Všimla si ako mládenec odišiel, klopala na dvere a nikto neotváral. Skúšala to potom aj neskôr. Najprv si pomyslela, že je to len jej paranoja a odišla. O hodinu skúšala znova a znova. Nakoniec zavolala políciu. Policajti sa márne snažili utíšiť jej výkriky a náreky o tom, že sa tam stala vražda, že všetko videla. Domovník mal náhradný kľúč, otvorili dvere a...
A tak starenka vyrozprávala všetko na polícii. Opísala muža, ktorý vošiel do bytu tak ako ho videla. Ba čo viac videla ho ako sedí v čakárni.
Keď sa policajt, ktorého prerušili z výsluchu vrátil, spýtal sa muža, či bol dneska na tej a tej adrese s tou a tou ženou a či spolu mali sex. Najprv bol trochu zmätený, no potom priznal, že tam bol. Priznal aj to, že spolu mali sex. Policajt mu naznačil, že podľa všetkých dostupných informácií je zjavne posledný človek, ktorý ju videl nažive a pokiaľ nebudú známe výsledky pitvy bude podozrivý z vraždy. On vraždu odmietal. Podpísal zápisnicu v ktorej sa zaviazal spolupracovať ďalej s políciou...
Autor, tohto príbehu sa zbavil autorstva v prospech rozprávača tohto príbehu, ktorý je rovnako ako postavy v ňom anonymný. Rozprávač si vyhradzuje právo na vševedúcosť, dokonca aj toho, čo autor tohto príbehu nemohol poznať. A jednou z takých vecí je tá irónia, ktorá nastala, keď naša postava prišla domov, a našla pohodenú knihu z antikvariátu Zločin a trest. Vinný aj nevinný potrestaný aj nepotrestaný, takto dopadla naša postava. A čo keď ti teraz, čitateľ môj prezradím, že tou postavou si ty?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kajs
6. 3.marca 2013 16:43
nepáčil sa mi koniec
Napíš svoj komentár