Vždy som sa snažila ľudí nezaťažovať svojimi problémami.
Za každým, keď som so svojimi známymi, snažím sa mať úsmev na perách, šťastie v očiach, neustále som ochotná im pomôcť a rozveseliť ich.
Pokiaľ padnú na zem, vždy sa snažím byť tá, ktorá im pomáha postaviť sa na nohy a dezinfikuje im rany. Keď sa im chce plakať, nechám ich si vyliať srdce, pretože viem, ako veľká je to úľava. Čo vtedy spravím je, že ich objímem, aby vedeli, že som tu s nimi a zvládnu to. Dávam im najavo, že so mnou môžu rátať.
Väčšina z nich sa vyjadrilo, že v ich očiach som jedna z tých, ktorú si nevedia predstaviť nešťastnú.
Ale aj ja som len človek.
Tiež padám, krvácam a potrebujem sa o niekoho oprieť.
Je tento fakt taký ťažký ku akceptovaniu?
Vždy som sa snažila, aby ma nikto nevidel plakať.
A keď už mi do plaču aj je, radšej tú myšlienku odložím a nechám ju preniknúť do očí až vtedy, keď som sama. Vtedy by to, okrem hŕby použitých vreckoviek, nemalo nikomu vadiť, nie?
Keď už však nemôžem plakať ani vtedy, keď som sama, to už ma ťaží. Prejavilo sa to dnes.
Opäť sa toho v mojej staro-novej dušičke veľa hromadilo. Viem, že medzi tou hromadou možno nájsť i kopu malicherností, nad ktorými by ste vy mávli rukou, no nanešťastie, moja citlivosť ich nedokáže brať s takým nadhľadom.
Posledný impulz prišiel vo forme oznámenia, že ma neprijali na školu, na ktorú som strašne chcela ísť. Za normálnych okolností, by ma to len sklamalo a povedala by som si: ,,No nevadí, tak idem inam." Tentoraz to však prišlo ako posledná kvapka.
Rozplakala som sa. Sedela som na sedačke za zatvorenými dvermi obývačky, rukami si objímajúc kolená. Slzy mi tíško, no hromadne stekali po tvári. Vylievala som si si srdce zo všetkých vecí, ktoré sa v ňom za pár mesiacov nahromadili.
Po chvíli za mnou došla sestra, ktorá sa ma bola spýtať na výsledky. Keď ma uvidela, sadla si oproti mne a nezačala ma klasicky utešovať, ako by sa predpokladalo.
Začala na mňa hovoriť útočným hlasom, ako si strašne beriem veci k srdcu, že ak som si zaumienila veci takto veľmi prežívať,tak sa môžem ešte tešiť na blízku budúcnosť a tak ďalej. Chcela som jej povedať tak veľa vecí, ale na to sa mi až príliš triasol hlas a tak som bola len ticho. Ku koncu na mňa už takmer kričala, hovoriac i to, nech ,,nerevem". Keď sa zdvíhala, sklamaným tónom odchádzala so slovami, že:
,,Nemyslela som si, že si taká."
Tak sa ti teda ospravedlňujem, že som prosto nedokázala prestať plakať a nebyť opäť a znovu taká, aká som pre vás vždy.
Veselá, šťastná, spokojná, optimistická...
Ale i ja mám na to právo.
Tak mi ho neberte, prosím.
A pochopte, že plač veľmi pomáha uľaviť od smútku. Preto nechajte ostatných plakať, keď to potrebujú. Viem, že vám to môže prísť nesprávne, bezcitné, nevychované. Ale pomôžete im tak viac, než ako keby ste im to mali zakazovať a nútiť ich sa nasilu smiať.
Skôr či neskôr sa totiž rozplačú aj tak.
A vy tým pádom teda prídete nielen o príležitosť im pomôcť, ale odkladaný plač ich zabolí ešte viac, než ten, ktorý vypustia ihneď.
Keď potrebuješ plakať, plač.
Keď niekto chce plakať, nechaj ho plakať, ale stoj pri ňom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár