Opatrne rozlepujem oči a svetelné dýky sa mi zaryjú do očí... Fuj to zas bola noc, opatrne sa obzerám okolo seba ignorujúc fakt, že každý pohyb hlavou bolí ako sviňa. Ježiši to sme zas dopadli, kamošov vždy precízne vyupratovaný byt vyzerá skoro ako moja izba... Keď sme pri ňom kde je? Ahá, tá dýchajúca kopa niečoho bude asi on, vstávam z postele a zas tá bolesť v hlave... ,,Skurvená vodka za 5 oných, euráčov, už nikdy, fakt nikdy..." vravím si po stý krát a kontrolujem kamaráta. Takto som si vždy predstavoval obete zemetrasení. ,,Nééé zlato nedám ti to ale aj tak všetko najlepšie..." komentuje moju snahu o budíček. ,,Jebe? Nikto tu nie je vstávaj, pome, je desať hodín zachvílu sú tu Vaši...". Ignorácia. No nič, skúsime to neskôr, prezerám aspoň telefón, či sa tam nachádzajú moje pravidelné zápisky s miestom a časom. Šťastie, nachádzajú, okno sa zapĺňa... 20:00 Byt, 21:00 Café, 22:00 park, 23:00 diskotéka, 24:00 dkoptk, 01:00, mllleeem huuu mre, 02:00000000000... ,,Ahá, tak také jednoduché to nebude, no nič, nejako bolo, nejako bude...". Neidentifikovatelná, prenikavá bolesť spojená s brnením rúk. ,,Ty kokso toto čo je, to som ešte nemal... Ahá, telefón" stláčam zelené tlačidlo a chvíľu my trvá kým mi dôjde že to čo vnímam ako nesúvislé žbrblanie je otázka ,,No čo jak po včerajšku?" s podtónom smiechu. Hajzli ludia čo majú radosť z ľudského utrpenia. ,,Na hovado" odpovedám, skladám telefón a upadám do kómy...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  27. 6. 2011 23:37
pocuj, mas celkom komedialny aj rozpravacsky talent, len sa musis textu viac venovat...
Napíš svoj komentár