Refresh - 17. kapitola



Otvorila som oči. Ostré svetlo mi zužovalo zreničky. Vďaka tomu som cítila bolesť v hlave. Nevedela som zaostriť kde som. Pomaly som sa začala rozhliadať pričom som stále žmurkala. Všetko ma bolelo, necítila som si nohy, nemohla som pohnúť prstami. Zhlboka som sa nadýchla a skúsila sa posadiť, no nešlo to. Svetlo zrazu stmavlo, videla som biely strop s bodovými svetlami. Vedľa mňa bola biela stena a po druhej strane veľké presklené okno. Ležala som v posteli zakrytá bledomodrou perinou. Z ruky mi trčala hadička a z hrude káble pripojené na stroje. Bola som v nemocnici. Ako som sa sem dopekla dostala? Bola som pripravená zomrieť.

„Dobré ránko.“ Povedala mi sestrička, ktorá sa zjavila v mojej izbe. Namierila na mňa teplomerom, ktorý meral teplotu z čela. Vyzeral ako pištoľ.

„Môžem sa spýtať ako som sa sem dostala?“ bola som rozrušená a ničomu som nerozumela.

„Myslím, že vás našli nejaký muži čo boli na love. Pravdepodobne začala búrka a tak sa chceli skryť. Tam ste ležali vy, zavolali záchranárov a tí vás priviezli k nám. Ošetrili sme vás, poskytli vám pomoc a umiestnili na izbu. Ste tu už sedem dní. Až dnes ste sa prebrali. Dávame vám výživu cez infúzie. Museli ste tam byť veľmi dlho, chýbajú vám vitamíny, ste podvyživená. Ako ste sa tam vlastne dostali?“ sestrička bola milá. Mala ryšavé vlasy zopnuté v cope a na nose jej žiarili krikľavo zelené okuliare. Oblečená bola v ružovej uniforme.

„Sedem dní?“ zhrozila som sa

„Áno, sedem dní.“ Povedala pri tom ako mi vymieňala infúziu. Voňala avivážou a ja som pocítila túžbu po teple a domove.

„Pýtali ste sa ma ako som sa dostala na to miesto. Viete, žila som v jednom meste, no mala som pocit, že do neho nepatrím a tak, keď moji rodičia zomreli som sa rozhodla žiť s prírodou a v prírode. Netušila som, že to bude také ťažké. Možno vás to prekvapí ale keď som pred, tuším dvoma rokmi, začala túto adrenalínovú jazdu, vážila som 110 kilogramov a mala som zdravotné problémy. Teraz som relatívne zdravá a vážim, neviem možno 80 kilogramov.“

„Nemyslím si, máte tak 70 viac nie.“ Usmiala sa na mňa sestrička. Čakala som, že ma po mojej výpovedi pošle na psychiatriu, ale ona bola milá a počúvala ma. Zdalo sa mi, že ma chápe.

„Kedy budem môcť ísť domov?“ spýtala som sa

„Máte nejaký domov? Môžeme vám pomôcť a umiestniť vás do bytov pre sociálne slabé rodiny.“ Páčilo sa mi aká je láskavá.

„Áno, mám. Pôjdem späť do mesta kde som vyrastala, už sa teším na mojich kamarátov. Viete, mala som jedného bratranca, ktorého mám veľmi rada. Chcela by som ho konečne vidieť. Mal zdravotné problémy, nemohol chodiť po tom ako ho postrelili.“ Už dávno som sa s nikým takto nerozprávala. Uvoľnilo ma to.

„Dobre, v tom prípade ak pôjde všetko podľa plánu by ste o také dva tri dni mohli ísť domov. Boli ste len vyčerpaná a mali ste zápal pľúc, no po siedmich dňoch čo ste tu, by malo byť všetko v poriadku. Necháme si vás tu ešte na pozorovanie a keď lekár dovolí, už čoskoro budete môcť ísť domov.“ Potešila ma jej úprimnosť a ústretovosť.

„Ďakujem vám.“ Usmiala som sa

„V poriadku, nechám vás ešte oddychovať. Večer by ste už mohli dostať normálnu stravu. Všimla som si, že k vám nikto neprišiel na návštevu.“

„Viete, ja som nikomu nepovedala kam idem. Ľudia nemajú o mne správy. Takže vlastne nikto nevie, že som v nemocnici. Myslím si však, že aj keby vedeli že som tu, nikto by sa na mňa neprišiel pozrieť. Keď sa vrátim domov, budem sa snažiť nájsť si skutočných priateľov.“

„Nemala by som to robiť,“ hovorila sestrička a čmárala niečo na papier „ale ak by ste niečo potrebovali, kľudne mi zavolajte.“ Podala mi papier kde bolo jej telefónne číslo s menom. Volala sa Kristin.

***

Po pár dňoch ma skutočne pustili domov. Prešla som na okraj mesta aby som zistila kde vôbec som. Stopla som si pár áut a o pár dní už som bola konečne doma. Pod kobercom pred dverami som našla môj starý kľúč od domu, vytiahla som ho, odomkla a otvorila dvere. Všade bol prach, no v podstate tam bolo tak ako som to nechala. Nikto do domu nechodil. V prvom rade som zobrala handru a poupratovala, trvalo mi to veľmi dlho a tak som už nestihla ísť navštíviť Marcusa. Vošla som do kúpeľne a na poličke som našla farbu na vlasy, ktorú používala moja matka. Bol to plavý blond a pri ňom aj peroxid. Rozhodla som sa ju použiť. Zrazu bola zo mňa blondína. Moje vlasy boli síce riedke ale teraz som vyzerala úplne inak ako kedysi. Nemala som žiadne peniaze a keď som chcela začať odznova, musela som si čo najskôr nájsť prácu aby som sa mohla opäť zaradiť do života. Nemala som ani mobil. V dnešnej dobe už bol telefón samozrejmosťou, nehovorím o počítači. Osprchovala som sa a ľahla si do postele. Elektrina mi nešla, pravdepodobne ma odpojili, no bola som zvyknutá na život po tme. Ak mám pravdu povedať, elektrina mi ani veľmi nechýbala. Ráno som vstala a hneď som zamierila k Marcusovi. Chcela som ho vidieť, chcela som mu porozprávať moje zážitky a chcela som vedieť ako sa má. Zazvonila som a čakala pred dverami.

„Dobrý deň.“ Pozdravila som sa keď otvorila jeho matka. Nespoznala ma, vôbec nevedela kto som a len prekvapene na mňa pozerala.

„Dobrý deň. Prepáčte, ale nič si nekúpime.“

„Ale nie, ja nie som podomový predajca. Som Cara, prišla som sa pozrieť na Marcusa.“ Vypadlo zo mňa. Prameň vlasov som si zastrčila za ucho.

„Cara?“ prekvapene zopakovala a prezrela si ma od hlavy až k pätám.

„Áno.“

„Zmenila si sa. Veľmi si sa zmenila. Ale tie oči poznám.“ Povedala a zapozerala sa mi do nich. „Poď ďalej.“ Pozvala ma dnu. Nikdy ma nepozvala dnu. Nenávidela ma za to, že Marcus nemohol chodiť, vždy ho poslala za mnou von, ja som prístup dnu nemala. Utrela som si ruky do nohavíc a prešla som prah vchodových dverí. Previedla ma chodbou až do obývačky. Pekný biely kožený gauč sa vynímal na tmavej podlahe. Oproti stál televízor a medzi nimi malý konferenčný drevený stolík.

„Sadni si!“ prikázala mi a ukázala mi na pohovku. Poslúchla som. Sadla som si a preložila si nohy.

„Dáš si kávu alebo čaj?“

„Kávu vás poprosím, bez mlieka a bez cukru.“ Už dávno som nemala kávu. Tešila som sa na ňu. Veď predsa toľký čas bez kávy som si nikdy nevedela predstaviť. Odišla a o pár chvíľ sa zjavila aj s dvoma hrnčekmi kávy. Sadla si vedľa mňa a otočila sa na mňa.

„Vieš, musím ti niečo povedať.“ Srdce mi začalo príšerne búchať. Ruky som mala mokré a tak som si ich stále dookola utierala do nohavíc. Vedela som, že to nebude nič dobré.

„Čo sa stalo?“ Vedela som, že to bude bolieť.

„Keď si odišla, Marcus zostal smutný. Myslel si, že sa ti niečo stalo. Prestal bojovať. Nechodil na rehabilitácie. Odmietal akúkoľvek pomoc a dokonca prestal chodiť von. Snažili sme sa mu zlepšiť deň, chodili za ním sesternice, kamaráti veľmi veľa krát tu bol Paul. No potom sa jeho stav veľmi zhoršil a musel byť hospitalizovaný. Liečba mu však nepomáhala a tak ho dali do umelého spánku kvôli bolestiam napokon však upadol do kómy. Teraz je v nemocnici v kóme a lekár povedal, že žije len vďaka prístrojom. Veľa krát sme chceli ukončiť jeho utrpenie, no ja som stále verila, že sa ešte vrátiš, že pôjdeš za ním, že sa zdravý. Viem, naozaj je to hlúpe aj to hlúpo znie a teraz keď som to povedala nahlas, je to ešte horšie, ale mohla by si sa s ním aspoň rozlúčiť. Potom by sme ho odpojili. Už trpel priveľa. Určite mu bude lepšie keď ho necháme pokojne odísť.“ Pri poslednej vete sa cez slzy usmiala. Bola som v šoku, nevedela som sa ani poriadne nadýchnuť ani sa pohnúť. Po pár minútach, keď som sa prebrala som sa postavila. Kávu som nedopila a poprosila som ju, aby ma odviezla za Marcusom. Chcela som sa mu za všetko ospravedlniť. Nasadli sme spoločne do auta a vybrali sa do nemocnice. Pri pohľade na zničeného Marcusa sa mi podlomili kolená. Bezvládne tam ležal napojený na prístroje s maskou na tvári.

„Myslíte si, že ma bude počuť?“ spýtala som sa jeho matky, ktorá tam jediná stála so mnou

„Určite áno. Hovorí sa, že ľudia v kóme počujú.“ Povedala, objala ma a odišla. Zostala som sama s nehybným telom môjho najlepšieho kamaráta. Toľko som mu chcela povedať, tešila som sa na neho. Prepadli ma výčitky. Keby som neodišla, bojoval by, možno mohol chodiť, ale ja som bola sebecká a odišla som od neho, len pre to, aby som bola šťastná ja. Kľakla som si k nemu, chytila ho za ruku a rozplakala sa. Nič viac som v tej chvíli nemohla spraviť. Nedokázala som rozprávať. Oprela som si čelo o jeho ruku, bola chladná, no ešte nie celkom studená.

„Marcus, chcem sa ti ospravedlniť.“ Trhane som rozprávala. „Veľmi ma mrzí, že som bola sebecká, mrzí ma aj to, že kvôli mne nemôžeš chodiť. Nikdy sme sa nemali tak kamarátiť, keby si ma nepoznal, teraz si tu nemusel nehybne ležať.“ Rozprávala som a hladkala ho po ruke. Sem tam som mala pocit, že hýbe rukou, no bol to len môj pocit nič viac. Plakala som, rozprávala a potom som si všimla, že jeho tep jemne zrýchlil. Reagoval na mňa, počul ma, stále ešte žil. Nemohla som dopustiť aby ho odpojili, veď predsa žil a počúval. Rozhodla som sa bojovať aj za neho.

Zdieľaj článok na facebooku
7 odoberateľov
Genenica

...svoju cestu k múdrosti môžeme odmerať smútkami, ktorými sme prešli. (BULWER)

Komenty k článku