Mamička moja, prečo si mi odišla?

Bolo leto a ja som sa opäť prebúdzala do ďalšieho smutného rána.
Bodaj by nebolo smutné, keď mama tu už nebola. Odišla a už nikdy sa mi nevráti. Nikto mi v mojom žiali nevedel pomôcť. Mala som pocit, že všetci na mňa kašlú a majú môjho žialu plné zuby. Neustále som sa utápala v slzách. Aj keď mama tu už dlhší čas nebola, stále som sa nevedela zmieriť s jej smrťou. Vždy, keď som sa snažila na to zabudnúť alebo sa s tým aspoň trocha zmieriť, prišlo mi to ako tá najväčšia nespravodlivosť v mojom živote a v tej chvíli som nevedela, čo mám robiť.
Skúšala som už azda všetko, aby som na to zabudla. Telefonáty priateľom, nekonečné prechádzky, rôzne rozptýlenia...No nič nepomáhalo. Smútok sa nedal nikdy potlačiť a vždy to skončilo záchvatom plaču. Nedokázala som sa nič iné sústrediť.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že keď som sa obrátila na človeka, ktorého som pokladala za svoju náhradnú mamu, tak aj tá akoby zrazu zomrela. Už nebola taká ako predtým. Už som sa jej nemohla vyžalovať. Akoby ma ignorovala.
Dni utekali... Všetci sa s tým zmierili, len ja nie. Neskutočne ma to vytáčalo. Už som bola v koncoch. Chcela som s tým všetkým raz a navždy skoncovať. Chcela som odísť za mamou a naveky tam s ňou odpočívať v pokoji. Mala som to všetko premyslené. Veľmi dobre premyslené.
Potichu som sa vytratila na jednu z mojich dlhých prechádzok. Hlavou sa mi mihali rôzne myšlienky. Už som vychádzala z domu a všetko mi to zasa prišlo ľúto. Mala som z toho všetkého zmiešané pocity.
Moje srdcervúce premýšľanie zrazu prerušili akési zvuky. Znelo to ako môj telefón. Čože si na mňa niekto spomenul? Dúfam, že nikto nezistil, čo zamýšľam. Neviem, nemôžem nájsť mobil. Intenzita zvonenia bola čoraz silnejšia. Už to nemôžem počúvať, tak zatvorím oči.
Keď znova otvorím oči, neviem, čo sa deje. Nachádzam sa vo svojej posteli, oči mám celé mokré od sĺz. Čo tu hľadám? Zrazu si uvedomím, že mi zvoní budík na telefóne. Chvalabohu, bol to len sen. Ach, aká som rada.
Moja radosť sa o to zväčší, keď do izby vstúpi mama, aby ma prišla zobudiť. Ešte nikdy som nebola taká šťastná, že vstávam do školy.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu