Nie, nechcel, chcem aby si sa ma spýtal čo som mal na obed a pri tom ma hladkal po brušku a dookola sa ma pýtal otázku "Hami alebo papi?". Papi, fazefus chce dneska papi, nie hami. Kokot.
Ach dnes som taký naštartovaný, nasraný na všetko a všetkých. Šťastie, že som takú náladu nemal pred vianocami, to by odo mňa všetci dostali ako darček párik papagájov, ktorých by som predtým naučil hovoriť jedinú vec "nie, ty si". Do ďalších vianoc by sa zaručene zbláznili. Neviem prečo všetkých tak nemám rád, možno nemám rád sám seba. Možno nie som hami, ale iba papi a možno sú všetci ostatní papi. A možno sú to len špinavý buzeranti.
V poslednom čase ma už ani nenapadá o čom by som písal. Mozog je zaprataný samými sračkami, je ich tam milión a vynárajú sa náhodne ako 24-ka z osudia športky.
-24ka 24ka!, juchú vyhrali sme?
-Nie, ešte musíme trafiť ďalších MILIÓN posr. čísel, potom sa musíš vyspať s notárom a spustiť sa v osudí dole kopcom, ktorý ľudia prezývajú kostidrť. Pretože tak fungujú lotérie.
Asi by som si mal konečne nájsť niečo čo by ma naozaj zhltlo. Rozmýšľal som, ako môže dobrá práca pomôcť človeku zabudnúť na problémy. A ako ich zlá prehlbuje. Možno som práci príliš skoro ukrivdil, možno existuje aj dobrá práca, len som ju ešte nestretol.
Najlepšie keby som mal nejakú superschopnosť. Najlepšie dva dokopy. Napríklad by som sa dal preoperovať na ženu. A k tomu by som vedel veštiť.
"Tomu mužovi sa stane niečo veľmi zlé"
Škrípajúce brzdy auta a náraz
"Ježiškove husličky, ako ste to vedel? Ste veštec?"
"Ale preboha kdeže. Ja som veštica."
Alebo len chodiť klopať na dvere neznámim ľuďom, to by mohla byť práca čo by ma naplnila.
Klop klop,
"Otvorte dvere!"
"Kto je tam?"
"A kto je tam?"
"Ja som sa pýtal prvý"
"Ja som klopal prvý, nerobte drahoty lebo tu bedeme celý deň"
"Ehm tak dobre, máte to na menovke."
"Ktorá je vaša?"
"Tá na mojich dverách."
"Áh, pán Kovalčík. Otvorte dvere pán Kovalčík"
"A kto je tam?"
"Pán Kovalčík, zasa začínate? Otvorte tie posraté dvere, viem kde bývate, prídem zas."
Dvere sa otvárajú a spoza nich vykúka vystrašená postava postaršieho muža.
"Dobrý deň pán Kovalčík vidíte že to ide."
"Kto ste?"
"Vy ste naozaj nepoučiteľný lapaj pán Kovalčík, alebo vás mám volať pán Otáznik? Hehe. A teraz psst. Chcel som sa spýtať či neviete kde býva pán Surmaník."
Kovalčík zmätene ukazuje na dvere oproti.
"Vidíte ako to ide pán Kovalčík keď nerobíme drahoty. Ďakujem.", otáčam sa, on chce zatvoriť dvere. No keď som už napoly na odchode ,náhle znovu priskočím ku dverám.
"Mám ho pozdraviť?"
Kovalčík uskočí v poloinfarktovom stave kúsok dozadu.
"Pre boha ja neviem, môžete".
Znova sa otáčam. A v tom ďalší prískok. Kovalčíkov infarkt je zasa o krok bližšie k jeho stresom zbičovanému srdcu.
"Aj od ženy?"
"Áno aj od nej, prosím, už choďte."
...
Klop klop
"Kto je tam?"
"A kto je tam? Ste to vy, pán Surmaník?"
"Ehm, áno."
"Posiela ma pán Kovalčík."
Dvere sa pomaly a neisto otvárajú.
"A čo chce?"
"Pozdravuje vás. Aj jeho žena."
"Čo? O čom to hovoríte do pekla?"
"To by som sa mal spýtať ja vás. Čo máte s jeho ženou že cíti potrebu pozdravovať vás o pol jednej ráno?"
Dvere sa zabúchajú a spoza nich počuť štyri zaklapnutia zámku a retiazku. Starý Surmaník cez dvere kričí.
"Choďte preč, polícia je už na ceste"
"Mám ich pozdraviť?"
"Robte si čo chcete."
...
"Áno dôstojník, presne tak to bolo. Ja obvykle takto nevyvádzam, ale pán Surmaník mi povedal, že môžem robiť čo chcem a to ho citujem. Mimochodom, pozdravuje vás."
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
7
@all Dakujem za pekne reakcie od peknych dievcat, ako vdaku som sa rozhodol obdarit vas lichotkou. Kedy? Uz sa stalo
Napíš svoj komentár
pobavilo, potešilo, pripomenulo, zázračné 3P!