Toto ráno nebolo iné ako tie predchádzajúce. Maja sa do nášho bytu vrátila opäť až nadránom, opäť sfetovaná a opäť nás všetkých zobudila, zabúdajúc že nám na rozdiel od nej nie je jedno v akom stave prídeme na prednášku z anatómie, či do práce.
Ešte stále rozospatá som zívajúc zaliala dve kávy, vytiahla z toustovača toasty a zložila to na kuchynskú linku. Potom som tresla do Maje ktorá medzitým opäť zaspala, aby uvoľnila stôl a preniesla som všetko naň. Kávu som strčila Maje rovno pod nos. Úprimne miesto kávy som mala chuť dať jej prelúhovaný zelený čaj, ale po predošlom pokuse kedy mi ho vyliala na biele značkové nohavice od Marka som si to dosť rýchlo rozmyslela.
Maja! Pome nasúkaj do seba tie poondiate raňajky a kávu a bež sa obliecť. O pol hodiny musíme byť na prednáške. Nemienim kvôli tebe znovu meškať! Čo je? Prečo robíte taký hluk,...
Ále slečna Kika sa opäť hrá na mamu dokonalú. Zahlásila a vystrúhala zhnusenú grimasu.
Bezo mňa už by si dávno vyletela zo školy. Bránila som sa.
No to určite. Odfrkla Maja, vstala a zmizla vo svojej izbe.
To sa musíte každé ráno hádať? Vzdychol Marko.
Ale veď to vidíš. Dá sa s ňou inak? Vzdychla som si unavene.
Prečo ju nenecháš sa starať samu o seba? Myslím žeby jej to dosť prospelo.
Prisahám láska, že keby to nie je tvoja sestra tak už odtiaľto letí.
Denne sa ma na začiatku semestra pýta x slušných báb či nemám voľné miesto na byte.
OK, ale to neznamená že sa o ňu musíš starať. Je dospelá, Kika uvedom si to.
A tento mesiac opäť nezaplatila nájom, to už sú tri mesiace. Rozčuľovala som sa.
Netráp sa tým láska, ja to dám do poriadku. Nechcem sa ďalšie ráno hádať kvôli Maji.
OK vzdávam sa. Vzdychla som rezignovane, dala Markovi pusu a odišla do našej izby pre veci.
Berúc veci som hodila pohľad na hodiny na stene a zhrozila sa. Na dopravenie sa na prednášku nám zostalo už len 15 minút a cesta trvala dobrých 30. No nič poprosím Marka či ma hodí autom.
S touto myšlienkou som zatrieskala na dvere Majinej izby a keď sa neozval žiadny zvuk nakukla som.
Maja si veselo spala prevesená cez posteľ. Maja, chcela som skríknuť. No v poslednej chvíli som si to rozmyslela a dala na Markovu radu. Je dospelá, nech sa stará. Zavrela som dvere a vybodla sa na ňu.
Markoo! Áno láska? Odvezieš ma prosím na prednášku? Už teraz mám meškanie,..
No čo už s tebou, ešte že mám tú časovú flexibilitu...
A čo Maja? Čo s ňou? Spýtala som sa nevinne.
No ona ide s nami nie?
Nie ona si veselo vyspáva.
Si ju nechala spať? Povedal si že je dospelá a mám sa o ňu prestať starať.
To že nepríde na prednášku z dôvodu jej včerajšej žúrky je jej problém.
Nuž dobrý prístup.
Ideme. Zavelil Marko a ja som nahádzala svoje veci do jeho otlčeného fordu ktorý mal viac rokov ako ja.
Opäť minút sme boli pred fakultou. Dala som pred vystúpením z auta pusu Markovi, zhrabla veci a už aj ma nebolo.
Prednáška z anatómie bola zdĺhavá ako vždy a tak keď už konečne skončila, tešila som sa domov ako malé decko na darčeky.
No po príchode na byt ma čakalo nemilé prekvapenie.
Moje veci boli pohádzané po celom byte, zbytky porcelánu ktorý som zbierala min. desať rokov sa váľali od kuchynského drezu až po toaletu, dokonca niektoré boli i v záchodovej mise.
Pri pohľade na tú spúšť mnou prešli všetky pocity od zlosti, ľútosti, prekvapenia až po pocity o ktorých som netušila že existujú. Najsilnejší bol asi hnev. No keďže som väčšinou konala racionálne, vzala som do ruky mobil a začala fotiť. Všetko. Každý jeden detail. Až po našu izbu, ktorá bola kompletne zdevastovaná. A keď vravím kompletne tak myslím skutočne kompletne.
Jediné veci čo som našla v celku bolo Markovo oblečenie, tablet a zopár jeho obľúbených kníh.
Inak bolo všetko zničené. Moja časť postele bola rozrezaná nožom a porúbaná zrejme tĺčikom na mäso keďže nič iné čím by sa to dalo spraviť tu nemáme. Steny boli pooblievané gulášom čo som varila včera. V koberci boli zadupané zvyšky asi knedle. Všetko oblečenie čo malo tú smolu že zostalo u mňa v izbe bolo rozstrihané na franforce, vrátane veľmi drahej šatky od môjho už zosnulého brata.
Šperky zmizli, moje knihy áno i tie sedemdesiat eurové atlasy anatómie ktoré som zháňala pol roka boli vytrhané strana po strane a rozhádzané po špinavom koberci ako konfety.
Malý počítač ktorý ma stál dve výplaty bol roztrieskaný na padrť a malý úlomok obrazovky sa mi zapichol do nohy, na čo noha odpovedala prudkou bolesťou a krvácaním.
Hlasno som zahrešila a odišla do kúpeľne pre alpu a leukoplast, kde som zistila že moja kefka je spálená, všetka moja kozmetika vytlačená v umývadle a vani a po alpe ani zmienky. Zato úlomkov skla nepočítane. Opäť som si niečo bodla do nohy, začala ešte viac krvácať a hrešiť ako pohan.
Dúfala som že aspoň v kuchyni nájdem trochu liehu a niečo na obviazanie, no moje dúfanie bolo zbytočné. Byt ktorý zostal po mojom bratovi a mala som ho v prenájme od rodičov bol kompletne zdemolovaný. Aspoň tie miestnosti ktoré užívam ja.
Stonajúc som si teda zavolala sanitku.
Kým prišla, vypila som pohár vody, nazula strašne staré tenisky, ktoré boli tak dokonale zahrabané že ich tá mrcha nenašla, sadla si na schody pred bytom a rozplakala sa.
To mi tá štetka zaplatí. Do posledného centu.
Nepamätám si čo sa dialo potom. Prebudila som sa až v nemocnici. Pri mojej posteli sedela Maja , dívala sa na mňa a hrala sa zo zlatou retiazkou na krku. Mojou retiazkou ktorú som dostala od otca na osemnáste narodeniny . Daj ju sem ty štetka. Skríkla som.Nó aby si sa nezbláznila, odvrkla Maja, odopla retiazku a hodila ju na nočný stolík pri posteli. Som si ju len poičala. Vypadni ty suka!!! Zrevala som tak že ma bolo dozaista počuť až niekde v suteréne. A ten byt mi zaplatíš do posledného centu. Čakaj predvolanie na políciu. Už som im volala a zaslala potrebnú dokumentáciu.
Maja zbledla. No potom sa úlisne usmiala a podišla k mojej posteli. A dotkla sa mojej tváre. Ale zlato, to je bluf a ty to dobre vieš. Nemáš žiadny dôkaz o tom že som to urobila ja. Surovo som jej stisla ruku a zohla ju do neprirodzeného uhla až niečo puklo a Maja zrevala od bolesti. Za toto ťa udám zasyčala. Ale ale odvrkla som. Aký máš dôkaz o tom že som to bola ja?...A teraz vypadni. Cestou sa stav na röntgene, máš to zlomené. Odhadujem na dvakrát.
Maja sa zlostne otočila a vyparila sa.
Ahoj. Strčil hlavu do dverí Marko.
Nevieš prečo je Maja taká nafučaná a drží sa za pravú ruku?
Pretože dostala čo si zaslúžila. Teda lepšie povedané dostane až si po ňu prídu policajti a exekútori.
Čože? Prečo? To ju chceš udať kvôli tomu že jej spadlo na zem zopár tvojich porcelánových kúskov keď sa snažila ako ospravedlnenie poutierať nám v izbe prach? Poutierať prach? Ty si asi ešte nebol v byte že?
Nie Maja mi volala že ťa odviezla sanitka, tak som bežal z práce rovno sem.
Nuž toto ako zopár zničených porcelánových kúskov nevyzerá. A ak hej idem na očné.
Vytiahla som mobil a ukázala Markovi foto bytu vrátane detailov.
Pri každej ďalšej fotke sa Markova farba menila na červenšiu a červenšiu...
To nám zaplatí do posledného centu. I keby som ju mal ako štetku predávať! I tak sa už tak chová.
Skríkol Marko a vybehol z izby.
O pol hodiny bol pri mne policajt a ďalší, ako som sa dozvedela prišli na obhliadku bytu.
Marko medzitým zdržal Maju takže nemala možnosť ísť do bytu a snažiť sa odstrániť tú spúšť. Tiež obvolal Zuzku a Janku aby sa tak na dve hodiny zdržali a nešli k nám.
Maju ešte v ten deň zadržali a ona pod tlakom prezradila že všetko moje zlato skončilo v miestnej záložni. Keďže pochádzalo z krádeže a ja som mala s každým kúskom nejaké foto do dvoch dní som ho mala naspäť.
Moje liečenie síce trvalo mesiac, ale ako bolestné som Maje pridala i neúmyselné ublíženie na zdraví.
A ku podivu Marko nepovedal jediného slovka proti, napriek tomu že šlo o jeho sestru.
Popravde bála som sa súdu, no ešte viac Majiných známostí. Nuž na súde napokon vysvitlo že oprávnene. Že Maja si už dlho privyrába ako spoločníčka a dílerka a zničenie mojich vecí sa konalo pod vplyvom drog. Takže dostala podmienku na tri roky a súd na ňu hodil exekútora ktorý ešte tri roky vymáhal od nej škodu, ktorá bola po všetkej rekonštrukcii vyčíslená na päť a pol tisíca eur, keďže väčšina vecí patrila kedysi bratovi, ktorý si potrpel na luxus a vďaka svojej práci si ho aj mohol dovoliť.Takže nešetril ani na svojej rodine a veci čo mi dal tiež neboli lacné.
Občas sa nám ešte pritackala sfetovaná pred dvere a vykrikovala ako jej to je ľúto a že ona už bude dobrá. Nech ju pustíme dnu. No ani jeden z nás už tie dvere neotvoril.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
13. 3.marca 2016 17:35
Forma trochu zmätočná, ale čítalo sa to dobre. Som rád, že je to len fikcia.
Napíš svoj komentár