Myslela som, že prídem, zaľúbim sa na mieste, budeme spolu a všetko bude fajn. Prišla som, city odozneli, zrejme obojstranne, a moje zábrany padli. Preto robím veci, čo som si nikdy nemyslela, že robiť budem – nechávam za sebou stopu anonymného šialenstva, ktoré niekedy svoju bezmennosť stráca, a robím po nociach veci, o ktorých predpokladám, že úmerne k ich príjemnému aspektu sa neskôr po rozvidnení dostavia výčitky. Ale výčitky nechodia a mňa už nebaví trhať si lupienky sedmokrások, či ma ľúbi alebo nie, nechcem stáť za presklenou stenou.

 Je to možné?
Komentuj
Napíš svoj komentár