Keď som bola ešte malá (no tak dobre, som malá, ale keď som bola omnoho menšia) a videla som padať hviezdu, zdalo sa mi to priam zázračné. Nepozerala som na oblohu často, ale keď sa mi nebodaj pošťastilo vidieť kométu, bolo to proste úžasné. Zdalo sa mi takmer nemožné vidieť takýto ojedinelý úkaz. Potom som na pár rôčkov prestala sledovať oblohu...

Cez prázdniny som bola na stanovačke. V noci sme si poľahali pred stan a pozorovali oblohu. A opäť som videla padať hviezdu. Zase sa mi vrátil ten pocit z detstva, pocit zázraku. Že mám jedno želanie, a či sa splní, alebo nie, môžem si niečo priať. Ja viem, možno je to hlúpe veriť na takéto veci, ale práve takéto zázraky dávajú ľuďom krajšie okamihy v živote. Úpenlivo som premýšľala a priala si želanie. Ležali sme, zhovárali sa, smiali.... A opäť. Zase padala, tentoraz však iná, vačšia, jasnejšia, žiarivejšia. Opať som bola šťastná, opäť som si niečo priala. Ďalších pať minút a ďalšia hviezda sa zrútila do prázdnoty. Priania už nemali to čaro. Nepriala som si nič. Kým sme šli spať, videla som ešte asi 3 padajúce hviezdy. Všetky boli krásne, jedinečné a čarovné ale pripravili ma o niečo. Pripravili ma o ilúziu priania, želania. O jedinečnosť jednej, jedinkej padajúpcej hviezdy za noc.

Prednedávnom som bola v noci vonku. Keď sme sa v noci lúčili pred mojim domom, opäť sme pozorovali oblohu. Za polhodinku som videla asi 5 padajúcich hviezd. Pri každej ktorú som zazrela som bola rada, ale už to nebolo ono. Už to nebolo to detské nadšenie, radosť, vzrušenie z danej chvíľky a tajomna. Je ich mnoho, tisíce spadnú za jedinú noc a ja z toho vidím len štipku, iba omrvinku. Kedysi som verila že za noc padne len jedna jediná, možno dve alebo tri a tá ktorá padne patrí len mne.

Denne prichádzame o ilúzie ktoré sme si vytvorili v detstve. Zistíme, že za všetko sa musí platiť, že rodičia nechodia do práce preto že z toho majú radosť ale preto že musia a že objaviť lásku na celý život nie je také ľahké ako v rozprávke o princovi. Tak ako človek zistí, že nie jedna hviezda padne pre neho, ale milióny pre každého kto sa pozerá. Tento proces prichádzania o ilúzie sa nazýva dospievaním. Človek sa na všetko pozerá jasnejšie, realistickejšie, ale zabúda sa tešiť z detailov. Je škoda, že pri živote prichádzame o toľko vecí z detstva. Ako napríklad o padajúcu hviezdu. A vidíme len kopu hviezd.

Chcem byť dospelá. Ale zároveň chcem ostať dieťaťom a nechať si to krásne jednoduché myslenie. Všetky sny a ilúzie. Veď aj život je vlastne jedna VEĽKÁ ILÚZIA.

 Úvaha
Komentuj
 fotka
kaira07  9. 8. 2008 20:48
hviezdy sú krásne a vždy som verila, že keď nejaká bude padať tak bude padať len pre mňa a splní mi to čo si budem priať
 fotka
husky  10. 8. 2008 00:15
ake krasne su tie detske iluzie, ze?
 fotka
pawlo  10. 8. 2008 14:12
Keď to už tak spomínaš - ja by som ešte privítal tú detskú nevinnú predstavivosť myslím že nikomu by neublížila.
Napíš svoj komentár