Bol nádherný deň, slnko neuveriteľne pripekalo a nám bolo strašne horúco. Ale zrazu.... sme nečakane začuli obrovský hrom. Pozreli sme sa na seba a vedeli sme, že to nedopadne dobre. Než som stihla vybrať dáždnik, už sme boli mokré ako kačky. Ešte nikdy som nezažila situáciu, aby sa rozpršalo tak rýchlo. A poviem Vám, tá Milenecká cestička nemala konca. Než sme vyšli z lesa, naše tenisky boli úplne premočené rovnako ako naše mikiny. Hovorili sme si, že dáždnik už ani nepotrebujeme, keďže sme boli mokré tak či tak.
Keď sme prišli na koniec cesty, objavili sme sa na odľahlom mieste, kde nebol široko-ďaleko žiaden prístrešok. Naše nádeje na vyčasenie pomaly vyhasínali, no my sme potrebovali nájsť nejakú skrýšu. Napokon sa nám to podarilo. Prišli sme k zimnému štadiónu a začali si vylievať vodu nie len z topánok, ale aj z kapucne a vreciek. Bola to neuveriteľná zábava. Ale až do času, keď som si spomenula na hodinu autoškoly. Prešiel mi mráz po chrbte, no rozhodla som sa, že to musím zrušiť. Nemala som na výber, keďže som nechcela svojmu inštruktorovi "zaplaviť celé auto". A tak som mu zatelefonovala, ospravedlnila sa a dohodla si náhradný termín jazdy. Samozrejme, hneď nato prestalo pršať a slnko pripekalo rovnako ako pred dažďom.
Cestou domov sme za sebou nechávali mokré stopy. Ľudia po nás neuveriteľne pokukovali, pretože nechápali, ako sme sa mohli tak zmočiť. A pre nás to bolo tiež trápne, keď sme išli po meste, všetci boli suchí, zízali na nás ako na zjavenie a my dve sme boli premoknuté do nitky. To bola tá lepšia časť dňa. Horšie bolo, že ďalšiu hodinu som musela čakať na opustenej vlakovej stanici úplne mokrá. Všade, kde som si sadla, zostal fľak. Ešte aj MP3 mi v taške premokla. O knihách ani nehovorím. História sa opakovala, keď na stanicu začali pomaly prichádzať ľudia a s údivom na mňa pozerali. Mala som toho už vážne dosť, no nedokázala som si pomôcť. Ďalej som sa triasla a "vychutnávala" si pocit mokrého a studeného oblečenia pritlačeného k telu.
Bolo to hrozné, no zároveň nezabudnuteľné. Koniec-koncov, keby sa to nestalo, tento blog ani neexistuje.
Venované pamiatke, na spoločné zážitky prežité s @iwuanka -ou
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
iwuanka
11. 7.júla 2010 22:34
chudák moja kniha doteraz sa z toho fénovania nespamätala.... a pokrčený je obal....
4
u mna zas bolo naj ked vsetci s bicyklami sedeli v bufetoch pod pristreskami a my jedini sme isli po lejaku po hradzi a to mokre oblecenie prilepene na tele..brrr
5
si pamätám poodbnú sitáciu... zaplavený som bol po kolená... komplet od kolien dolu mokrý, a od kolien hore suchý dáždnik bol dosť velký, no len nohy zakryť nedokázal
Napíš svoj komentár