Lesana sa zodvihla ako prvá: „Musím ti niečo ukázať.“
Zobrala ma za ruku a rýchlym krokom viedla do jaskyne. Kráčali sme cez dlhý tmavý tunel, kde sa ozývalo len kvapkanie vody a naše kroky. Pred nami som zbadal svetlo. Pridali sme do kroku a o chvíľu sa tunel rozšíril do rozľahlej siene, uprostred ktorej stálo obrovské vajce. Bolo o niečo vyššie než ja a malo farbu ako jeho matka.
„Kedy sa má vyliahnuť?“ Spýtal som sa a ďalej som neveriacky zízal na vajce.
„Vlastne už by to malo byť. Teraz je ten správny čas.“ Odvetila Lesana a pristúpila bližšie k vajcu.
Začul som tiché ťukanie,( také aké vydáva ďateľ pri vyzobávaní škodcov zo stromu), ktoré sa ozývalo zvnútra vajca. Ale o pár sekúnd sa ozvalo silnejšie a bolo čoraz nástojčijevšie. Už sa neozývalo len tiché „ ťuk, ťuk“ , ale hlasné búchanie. Vajce sa pomaly začalo triasť a objavila sa v ňom malá prasklina, ktorá postupovala po celej šírke vajca. O malú chvíľu začali opadávať veľké kusy škrupiny a objavilo sa čosi podobné zobáku. Zrazu na mňa spoza škrupiny vykúkali dve zvedavé oči.
Z nemého zízania ma vytrhol Lesanin hlas. „Pomôž mi!“
Priskočila k vajcu a začala odlupovať škrupinu okolo hlavy malého Dráčika.
Tiež som prišiel bližšie a začal pomáhať. Malé čudo sa začalo mykať a trhať so sebou, čo nám aj trochu uľahčilo prácu, pretože začalo rozrážať škrupinu, ktorej sa na zemi hromadila už pekná kôpka. Nakoniec sa z vajca nejako vysúkalo a skotúľalo sa na zem. Nemotorne preberalo labkami a pozorovalo nás jantárovými očami.
„Oči má po matke.“ Skonštatovala s úsmevom Lesana. „Ale farbu tela po otcovi.“
Dráča sa lesklo zlatým odbleskom, malo peknú farbu jesene. Krídla ešte malé, malo zložené na chrbte a chvost stočený pri labách.
„Je to Drak alebo Dračica ?“Spýtal som sa
„Myslím, že Drak.“ Šeptom odvetila Lesana a sklonila sa ku Drakovi, aby si ho lepšie prezrela.
„Au!“ zastonala a zazrela na malého potmehúta.
„To bolo za čo?“
Asi sa mu nepáčil Lesanin skúmavý pohľad a ďobol ju priamo medzi oči.
Ale Dráčik len na nás vyvaľoval svoje veľké nevinné oči a hojdal sa zboka nabok
Od rehotu ma začalo bolieť brucho, ale nemohol som sa prestať smiať. To naše malé neviniatko malo v sebe kus anjela a vy ste mu nemohli povedať ani jedno káravé slovo.
Lesana na mňa zlostne zazrela a smiech ma hneď prešiel.
„Ako ho budeme volať?“ s radosťou som prerušil napätú situáciu.
„Chcela ,aby sme mu dali meno po jeho otcovi. Zarim.“
„Zarim?“ prevaľoval som ho v ústach a skúšal ako znie, no meno sa mi zdalo cudzinecké. Akoby pochádzalo z ďalekej krajiny.
Dráča vydalo ťahavý jasný zvuk a pritom gúľal očami z jedného na druhého, čo malo asi znamenať súhlas.
Zasmiali sme sa a pozreli na hrdého a nevinného nositeľa mena Zarim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár