Videl si slzy, z najväčšej hĺbky môjho ja.
Videl si bolesť. Bezmocnosť. Videl si strach. Videl si ma zlomenú. Najslabšiu. Najzraniteľnejšiu.
A ja stále prosím. Už nie o teba. Prosím o zabudnutie. O jedinú noc, bez veselých spomienok, čo vždy nútia plakať.
O jediný deň bez zúfalých vzlykov.
A nie len so zatnutými pästičkami, hodiť sa o zem, nevedieť jak ďalej, zabudnúť dýchať, zabudnúť žiť.
Zabudnúť, že musí byť aj lepšie.
Blúznim. Už len žiť. Už len dni. Obalené prázdnotou.
Len temnota. A zas len plač. Trpkosť.
Verím, že toto ma zabije. Verím. Viem. Že zomriem len z lásky. Lebo na takú treba dvoch. A ja len sama. Opúšťam spomienky. Alebo opúšťam seba. Zaliata v spomienkach.
Nevládzem sa brániť. Lebo z posledných síl, som kričala tvoje meno.
Nechápeš čo ma to stálo. Nechápeš koľko nocí. Nevieš si predstaviť koľko dní.
Netušíš aká veľká je to bolesť. Porež ma, a nasyp soľ. Rež a soľ. Prosím, že sprav to. A ja to znesiem s radosťou. Urob to, len už prestaň nenávidieť. Urob to. A venuj mi seba. Aspoň na pár chvíľ. Odpusť. A venuj mi nádej.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár