Počas januára sa zbehlo dosť veľa vecí .Kubo , môj najúžastnejší a najlepší kamarát , akého som kedy mala , sa kôli dievčaťu , ktoré mu do hlavy natlačilo neuveriteľné chujoviny , so mnou pohádal tak , že už sa nikdy neuvidíme.Zo dňa na deň.Zomlelo sa to rýchlo a bolelo to tým horšie.Mišo sa na mňa totálne vysral.Ako keby som neexistovala.A doma to tiež bolo dosť zlé , vzhľadom na to , čo sa deje.Mala som chuť ... vlastne som žiadnu chuť nemala.Dosť dlhú dobu som na na nikoho úprimne neusmiala a bolo dosť vidieť , že nemám chuť žiť.Veľa ľudí mi povedalo , že pri pohľade do mojich očí , nevidia nič , prázdno.A presne tak to aj bolo.Nepoznala som jedinú vec , ktorá by ma dokázala minimálne rozveseliť.Zatiaľ...


Po dlhej dobr prišiel ten očakávaný deň."Oslava"... dalo by sa to tak nazvať.Štvrtok , 7.1.2010 a ja bežím o 10-tej ráno ku kaderníčke , aj s Dadcn , keďže som to mamke sľúbila.Všetko bolo v pohode , až kým som sa nakoniec neuvidela v zrkadle.Krátka ofina a stočené vlasy ... proste , zľakla som sa.

"Dýchaj , dýchaj, dýchaj .... ideme k tebe .. mám nápad "navrhla hneď k danej situácii Dadcn.
"Fajn ... ale , keď nebudem vyzerať jak človek .. nejdem nikam! " pri pomyslení , že by som tam prišla ako baran som dostávala tlaky do rúk.
"Pôjdeš .. neboj sa .." zasmiala sa Dadcn keďže ma videla v takomto stave.

Prišli sme ku mne domov kde nikto nebol.Dadcn vtrhla do kúpelne, vytiahla žehličku na vlasy a posadila ma na stoličku v detskej.Zatiaľ čo mi žehlila vlasy , prihlásila som sa na počítač.
"A kto to tam vôbec bude ? Ani neviem.."spýtala som sa znovu "nenápadne" a zapla si RP-čky.
"Hm ... ja , ty , Lila , Mišo , Kubo a Aďko zatial.A podľa mňa je nás ajtak málo."počúvala som ju len tak jedným uchom , zatial čo som si ani za nič nevedela spomenúť na jeden , dôležitý , nick.
"Veď pozrieme sa kto je tu a niekoo ešte pozveme no .."konečne mi doplo.Vymenovala som niekoľko mien ľudí , čo boli prihlásený a nakoniec som dodala:
"Aj Tomi je tu ..."stŕpli mi ruky pri pomyslení , že sa zatvári kyslo ako aj pri ostatných menách , čo som povedala.
"Jeho môžme zavolať"zahlásila a odstrčila ma na stoličke mimo klávesnice a začala písať.
Po dlhej dobe smiatia sa a pch-kania sa odsunula.
"No ..?"nedočkavo som na ňu pozrela.
"Pôjde ... teda ak to nevadí."brala to ako hotovú vec bolo to na nej vidieť.
"Hmm .. mne je to tak jedno..."potešilo ma , že uvidím na vlastné oči že je v poriadku.O to mi celý ten čas šlo.Vidieť , že sa má dobre.
"No , ja už idem.Príď o piatej ku Lile.Namaľujem ťa ja ak chceš."pousmiala sa Dadcn a išla sa obliecť.
"Okej...tak o piatej u Lilky"odprevadila som ju a čakala na príchod piatej hodiny večer...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár