V mojom vlaku som jeden vozeň vyhradila pre moju rodinu, lebo s nimi budem cestovať vždy. Občas sa od nich vzdialim do druhého vozňa, ale vždy sa nakoniec vrátim medzi nich. Jedno miesto tam bude vždy voľné pre mňa.
V tom druhom vozni sú a budú tí, ktorí so mnou budú cestovať len krátko,možno si len sadnú a hneď sa postavia, lebo sa im nebude sedieť pohodlne, možno niekto vydrží niekoľko zastávok a možno niekto ostane do konca a potom sa presunie do prvého vozňa.
Niektorí práve teraz stoja pri dverách a ja nechcem aby odišli, ale aby cestovali ďalej. Ale mám im brániť v tom aby nevystúpili tam, kde chcú? Asi chcú prestúpiť do iného vlaku a ďalej ísť bezo mňa.
Budú mi chýbať, zvykla som si na nich a možno sa občas pozriem či zas nestoja na zastávke a nechcú sa ešte zviezť. Alebo uvoľnia miesto iným. Teším sa na tie nové tváre, dúfam, že sa budú cítiť v mojom vlaku dobre. Len sa niekedy bojím, že neprídu.
Sú tu aj takí, ktorých by som chcela na najbližšej zastávke vysadiť. Nie preto, žeby sa mi s nimi cestovalo zle, ale preto, lebo mám pocit, že môj vlak spomaľujú. Alebo to bude preto, že mne začali prirastať k srdcu, ale oni sa chcú len previezť a na najbližšej zastávke vystúpia.
O chvíľu zastavím na najbližšej stanici, poviem zbohom tým, ktorí chcú odísť a pozriem sa, či tam nestojí niekto, kto by mal chuť vyskúšať si ako sa cestuje so mnou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár