Bola búrlivá, nepokojná noc. Hromy sa ozývali na míle ďaleko a blesky oslňovali celú oblohu, na ktorej sa trblietalo veľké množstvo žiarivých hviezd. Práve som čítala moju obľúbenú knihu. Bola o láske medzi dvoma ľuďmi, ktorý by bez seba nevydržali ani minútu. Trošku som sa na tom aj zasmiať musela. Ale aj tak som tú knihu dočítať nemohla. Tá búrka ma stále vyrušovala a ja som to už vážne nemohla vydržať, tak som sa šla aspoň prejsť. Tma bola snáď všade a tie hromy a blesky tiež. Zaujímavé na tej noci bolo, že vôbec nepršalo. Nebolo ani len jednej kvapky, ktorá by mi schladila moje červené horúce líce. Väčšinu času trávim radšej sama, pretože je to pre mňa najlepšie, aj keď tomu nikto nerozumie. Rada často rozmýšľam a preto sa od ostatných hrozne líšim. Každý si ma asi predstavuje ako sprosté malé dievčatko, ktoré o ničom nevie a nič nehovorí. Bála som sa niekomu veriť a dôverovať, pretože v tom meste kde som sa narodila bolo veľa chamtivých, nevďačných a fakt protivných ľudí, ktorý by druhému nič dobré a milé nepriali. No moji rodičia tiež nie sú výnimkou, aj keď by som sa ich skôr mala zastávať, pretože keby nebolo ich lásky, tak by som nebola na svete ja. Síce asi to bolo všetko na nič. Naši sa stále hádali. Niekto mi raz povedal “Nič večne nevydrží”. Už viem, že je to pravda. Aj keď ja dúfam, že sa mi môj život nepokazí a nezostanem sama. Veď nie všetci ľudia sú zlý. Určite sa nájdu aj dobrý.
Často sa mi snívajú prenádherné sny, v ktorých majú ľudia k sebe veľký cit. Síce moje city sú väčšinou také, že sa rozplačem a tok mojich sĺz nejde zastaviť.
City, to je luxus, ktorý si môžeš dovoliť, až keď sa zbavíš všetkých nepriateľov a ponecháš si tých, ktorý ťa majú radi. Ale dovtedy sú všetci, ktorých miluješ, iba rukojemníci, ktorý ti berú odvahu a kazia úsudok.
Keď som bola malá veľa toho som z týchto vecí nepoznala. Veď ktoré dieťa by chápalo dospelých? Asi žiadne. Detstvo nie je obdobie od narodenia po určitý vek a v určitom veku, keď dieťa dospeje, odloží bokom svoje detské veci.
Detstvo, to je kráľovstvo, v ktorom nik neumiera.
No keď dospejeme, všetko sa tým zmení. Dokonca aj ľudia.
Jedni vravia, že oheň zhubí svet,
iní vravia, že ľad.
Viem čo je túžba: nič strašnejšieho ako ohňa niet. Ak dvakrát má však svet náš skazu vziať, poznám tu toľko nenávisti, že smiem povedať: aj ľad postačí práve akurát.
Rada kreslím, proste to zbožňujem! No taktiež aj rada čítam. Síce aj keď veľa času na čítanie nemám a v škole aspoň výtvarnú máme. Zdá sa to asi nemožné no tie príbehy sa dajú niekedy precítiť až tak že sa rozplačem, alebo v tom lepšom prípade to hrozne prežívam. Keby som ja mala prečítať Rómea a Júliu od , tak by som to asi neprežila. Ale to je jedno. Dnes ešte musím stihnúť ísť na počítač, lebo sa už vážne nudím a netuším čo mám robiť… .
Práve ležím na svojej jemnej, zároveň mäkkej posteli a rozmýšľam. Často sa zaoberajú moje myšlienky na to, čo je po smrti. Niektorý veria, že každý človek sa smrťou znovu narodí, aby prežil svoj ďalší život. Iný neveria v nič. Myslia si, že po smrti už nič nebude. No ja by som to chcela zistiť, aj keď je to nemožné. Je totiž to veľké množstvo otázok, na ktoré nevie nikto odpovedať. Keď som bola menšia zaujímalo ma, ako to, že ak Boh stvoril život, kto potom stvoril jeho?!. Na túto otázku mi jedine katechétka odpovedala. No povedala len, že “Boh na svete bol, je a aj bude”. Moc som tomu nerozumela, lebo to predsa nebola odpoveď, ktorú som čakala. Ale veď nevadí.
Pozerám sa z okna na ligotavo žiarivé hviezdy a stále premýšľam. Mesiac je nádherný, pretože je spln. Rada sa dívam na súhvezdia, ktoré sa rozprestierajú okolo neho a vytvárajú rôzne obrazy. Už je dosť neskoro a čiže je zajtra škola, ktorú fakticky nemusím potrebujem sa poriadne vyspať.
Dobrú noc!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár