Ked sa to tak vezme trochu patrím k nim. Žijem čiastošne tak...čakám, čo bude neskôr...kedy bude večerná hodina, potom na intrák, večera, rozhovory s Luckou (moja spolubývajúca) a už by som si mala čo to kuknúť i do školy, aby som potom nebola mimo, ale nejde to až tak ľahko.
Postrádam logiku v tom všetkom, čo robím. Je to trápny stereotyp, do ktorého ľudia padnú a počas rokov, ktorých to všetko žijú si navyknú. Myslia si, že to tak má byť, ale nie je to tak.
Problém je v tom, že si to už nevedia predstaviť ináč... dokonca duša niektorých sa natoľko scvrkla, že už ju nie sú schopní počuť.
Akoby \"ľudia\" (časom) vytvorili celý tento systém akoby to tak chceli, akoby chceli, aby sme nemali čas premýšľať, či počúvať dušu. A všetci sú sebci, každá firma či podnik hľadá cestu ako opantať zákazníka aby ich nasledoval ako ovečka so stuhou na očiach...
Chcem vystúpiť z radu, nechem nikomu slepo podávať kopýtko, to je len moje... rovnako myšlienky, či duša...
Chcem žiť pre seba, či teba, či svoje okolie. Chcem mať čas na viac vecí, no moja hlava je tak naplnená školou a stereotypným žitím, že netuší, čo moja dušička chce. Povedala som si: \"dobre, tak dnes idem robiť čo chcem ja... -počúvam, čo mi vraví vnútro, alebočo to záhadné je, no a...ticho...nič, nič mi nemapadá.
Jedine, že by sa hodilo do školy prečítať článok (\"rozum buď ticho!\")...
Idem si kúpiť zmrzlinu. No a čo že von padá sneh.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Utekať by som neutekala. Len to miesto, kam by som utiekla si chcem urobiť tu. A pomaly sa mi to darí, oslobodzujem sa...
a ďakujem
a ďakujem
Napíš svoj komentár
a pekny blog.