Konečne som si pozrela celý film od začiatku do konca a v smutnom čare filmu píšem tieto riadky, kým atmosféra z neho nevyprchá z môjho vnútra.
Rozmýšľam nad tým, čo by som robila ja. Neviem si to ani len predstaviť. Len jediný deň strávený na opustenom ostrove môže od základu zmeniť váš život- vaše priority, vaše ciele a uvedomenie k hodnote života.
Chuck vo filme bol nútený stráviť tu štyri roky. Skúsil sa zabiť. Pokúsila by som sa o to aj ja? Koľko krát? Rozprával sa s loptou- s obyčajnou volejbalovou loptou, no veľmi mu pomohla k prežitiu, našiel v nej akúsi oporu, akúsi chuť žiť a prežiť. Napokon sa sám vydal nájsť ľudí. Mala by som odvahu postaviť sa rozbúrenému moru a aspoň sa pokúsiť dostať sa na drevenej plťke bližšie k civilizácii? Asi by som musela.
V mysli sa stále vraciam ku koncu filmu. Vynaložiť všetko úsilie prežiť, dostať sa až tak ďaleko- až domov, a napokon zistiť, že som stratila všetko, na čom mi najviac záležalo? To sa nenesie ľahko. Ale keďže film skončil otvorene, ja som si tam ten šťastný koniec domyslela. Musel sa k nej predsa vrátiť... Alebo nie?
Ja tvrdím, že áno. Môj otec si tam zas domyslel, že ho zrazilo auto. Môj brat zasa, že napokon odišiel úplne inam, našiel si prácu a začal odznova a Kelly už nikdy nestretol ani o nej nepočul.
Každopádne- bol to veľmi hlboký film.
A čo si o konci filmu myslíte vy?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár