Vampyrizmus

Úvod
Pri fenoméne vampyrizmu, sa ľuďom automaticky vybavia nejaké, už zomreté bytosti, ktoré počas noci vysávaju ľuďom, alebo zvieratám krv, a tým ich usmrcujú. Povery o upíroch často súvisia s ľudovými predstavami, že mŕtvy sa môže vrátiť medzi živých, a keď sa napije krvy, predĺži si tak „pobyt“ na zemi. Fakt, že povery, takéhoto typu existovaly aj u Slovanov, nám potvrdzujú aj rôzné archeologické nálezy s protivampyristickými praktikami. V posledných rokoch sa táto téma stala aj námetom rôznych subkultúr metalovej scény. V práci sa budem venovať zamedzeniu pojmov, ako aj jeho etymológii a rôzným záznamom, pri ktorých sa objavuje vampyrizmus.

Vampýr
Rôzné písomné pramene nám uvádzajú rôzne vysvtlenia a opisy k pojmu vampýr, niktoré slovníky, alebo knihy, hovoria nielen o vampýroch, ale aj o upíroch. Tiedo dve slova sú teda synonýma. „Vampýr je ohavná škodlivá bytosť, v ktorú sa premieňajú “nemŕtví” (Profantová, N., Profant, M.,: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů, Praha, 2000)“. Ďalej v inom prameni je však uvádzany pojem upíra ako: „poverová bytosť antropomorfnej, zriedkavejšie zoomorfnej podoby; mŕtvola človeka, ktorý po zdanlivej smrti a pochovaní za určitých okolností oživuje svoje vlastné, v hrobe nezotleté telo a vracia sa na svet. Vyciciava ěuďom, ale najm) deřom, ale aj zvieratám krv. (Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2, Bratislava : Veda , 1995)“. V tomto prmeni sa ďalej uvádza, že viera v upírov bola rozšírená všade tam, kde bola aj rozšírená viera v bytí dvoch, štyroch alebo viacerých duší. Upírom mohol byť človek s nadprirodzenými schopnosťami (strigôň, prorok), ktorí sa už počas života vyznačovali rôznymi fyzickými, alebo duševnými zvláštnoťami (atipické správanie, nadmerné ochlpenie, výrazné zuby a pod.). Upírom sa tiež mohli stať samovrahovia, vlkodlaci a bosorky a ich deti. Taktiež porušenie vžitých úkonov, alebo nerešpektovanie príkazov a zákazov (napríklad nedodržanie pohrebných rytuálov) mohlo mať za následok upíra. Upír sa ževraj zjavoval o polnoci v podobe človeke, zvieraťa alebo ako vec (snehova guľa, kôpka sena). Pri rannom kikiríkaní, sa však musel vrátiť naspäť do hrobu. Upírom sa tiež pripisovaly rôzne pohromi ako sucho, mor, rôzne epidémie, či dokonca neúroda. Verilo sa tiež, že upír može splodiť potomka so žijúcim partnerom, pričom sa ale dieťa narodilo bez kostí. Viera v takéto bytosti je nám známa na našom územie ešte z prvej polovice 20. storočia. Nájdeme tu rôzne paralely aj s inými národmi. Avšak vo všetkých kultúrach sú podobné praktiky k znemožneniu návratu upíra. Proti návratu sa používalo prebodnutie srdca železným, alebo osikovím kolom, do úst sa vložil peniaz alebo cesnak, prípadne čelusť bola uzamknutá zámkou. Domnelý upír bol tiež posypaný soľou, zrnom obylia, makom, aby sa mŕtvy nemohol vrátiť skôr, než všetky zrnká nevyzbieral. Podobný význam malo pichanie ihiel do piet. V truhle sa tiež mohli objaviť magické rastliny (černobyľ). Kým však truhla bola spustená do zeme, bola obviazaná železnými reťazami. Ak sa toto všetko zdalo byť nedostačujúce, telo bolo exhumované, pričom mŕtvemu bola prebodnutá hlava kovovým kolom, alebo mu bola celá hlava oddelená od tela. Predstavi o upíroch pretrvávajú až dodnes aj na našom území, v niektorých dedinách východného Slovenska.
O protivampyristických praktikách svedčí aj mnoho archeologických výskumoch, najmä na kostrových pohrebiskách. Na našom území bol vampyrizmus zámi už v mladšej dobe kamennej (zväzovanie mŕtvych do skrčenej polohy, Nitra). Podobné nálezisko sa našlo aj v Palárikove. Praktiky spojené s vierou v upírov, boli oficiálne ukotvené v náboženských predstavách do prvej polovice 18. storočia (Encyklopédia Slovenska VI. Zväzok,Bratislava, Slovenská akadémia vied, 1982).

Vampyrizmus
„Vampyrizmus je kategória poverových predstáv o tzv. nečistých mŕtvych (Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2, Bratislava : Veda , 1995)“. Buchard Wormský opisuje teno jav, ale už ovplyvnený křesťanstvím v 11. storočí. Podla neho, ženy svoje zomreté deti, ešze nepokrstené, ukladali do hrobov na tajnom miste a boli poprepichované drevenými kolmi, aby dieťa nemohlo vstať z hrobu a nemohlo zužovať ľudí. Obavy z vampyrizmu viedli pozostalích k zaťažovaniu hrobov balvanmi (Lahovice pri Prahe). Najstaršie doklady o tykýchto opatreniach pochádzajú z 9. storočia (Profantová, N., Profant, M.,: Encyklopedie slovanských bohů a mýtů, Praha, 2000).

Etymológia
Široká veřejnost, ale aj mnoho odborníkov, ktorí sa zaoberajú upírom v literatuře, tvrdia, že slovo upír má pôvod v „turečtine“, „maďarčine“, všeobecne v „slovanštine“, „gréčtine“ a podobne.
Rumunský pôvod slova, sa dá vylúčiť, pretože mu nezodpovedá žiadne slovo latinského pôvodu. Objavuje sa však až koncom 19. storočia, po vydaní románu B. Strokera Drakula (1897). Ide o slovo upír pri postave „upíra Drakulu“, ktorý ma údajne pôvod v sedmohradsku. Avšak v roku 1972, americkí bádatelia R. McNelly a R. Florescu poukázali na to, že „upír Drakula“ má pôvod v historickej postave Vlada III. Ţapeşa, ktorý bol valašským kniežaťom. V skutočnosti tento panovník nemal nič společné s upírom, aj keď v Rumunsku táto viera bola pomerne rozšírená. Slovo „vampir“ tu však donedávna nebolo ani rozšírené, pretože na označeni takejte bytosti sa používalo latinské alebo slovanské slovo, vo forme „vlkodlak“.
Původ v gréckom slove videli nemeckí teológovia a lekári v období 18. storočia. Pravdepodobne boli ovplivnení správami, kde sa spomínali bytosti menom vyrkolakas, čo bolo grécke označeni pre upíra.
Teorie o maďarskom pôvode sú tiž nepravdivé, pretože nohé etymologické slovníky neboli upravené, alebo doplnené. Dokonce aj dnes sa nájdu zástancovia tejto teórie (anglosaskí bádatelia), ktorí sa zaoberajú vampyrizmom. Ich neúplné znalosti v historickom a politickom zemepise Európy sú toho dôsledkom. Používajú názov „Maďarsko“ (používané v 18. storočí), ktoré zahrňuje do seba okrem uhorskej koruny aj časti krajín Slovenska a Srbska.
V roku 1885 predložil zaujívú a aj celkom pravdepodobnú teóriu F. Miklošić. Předpokládal, že slovo vampir, používané v srbštine a bulharštine, tak isto aj varianty upír v češtine, upiór v poľštine apod., sú odvodené z tureckého slova uber, čo v turečtine znamená čarodějnice.
Najviac vedecky podložená teória je, kde slovo vampir má srbský pôvod v staroslovienskom *qpir‘, doložené jako vlastné meno v tvare Upir ъ v Zápisu kníh prorockých, z roku 1047. táto etymológia sa bežne používa v etymologických slovníkách. Túto etymológiu prekázal aj francúzsky paleolista A Vaillant, v roku 1931.
Vaillant sa odvoláva na Stulliho slovník, kde sa objevuje substantívum ženského rodu upirina (dubrovnického základu zo 17. stor.). podia Vallienta však ide v slove upirina skôr o singulár upirin, čo aj zodpovedá bulharskému vampirín. Ďalej dodáva, že že zamenenie slov vapir s upir je prirodzené kôli tomu, že srbov sú tvary va- (vu-) a u- zameniteľné. Premenu vapir na vampir je možné vysvetliť dostatočne doloženým vývojom nosovky. K tomuto prechodu vraj došlo v období medzi 15. a 16. storočím.
V 19. a 20. storočí v oblasti strednej a východnej Európy dochádza k rozdielu medzi pojmami „upír“ a „vampýr“, kde nejde o nutné spätie sania krvi. Například F. Wollman tvrdí, že: „upír (užším význame) je mŕtvy, ktorý opúsťa hrob a ohrozuje živých“. Táto charakteristika umožňuje rozšírit výskum aj na bytosti, ktoré neboli považované za upírov, a to práve preto, že termín nebol ešte známy, alebo preto, že spojovaný s tými ktorí sajú krv, alebo tými, pre ktorých to je akási patologická forma kultúry ( napr. U časti americkém mládeže, ktorá je fascinovaná upírskými mýtmi jako o Alžbety Báthoryovej a pod.).
Aby však Vaillant dospel k pôvodnému slovu upír, obracia sa opäť na „ľudovú etymológiu“. Tu potom vychádza z dvoch gramatických foriem. Prvou je staroslianská ušidi „utekajúci“ a druhou, praslovanské zokončenie *notopiri, „netopier“, obsahujúci slovesný koreň *per- (Maiello, G.,: Vampyrizmus v kulturních dějinách Evropy, Praha, Lidové noviny, 2005).


Najznámejšie prejavy vampyrizmu s trednej a juhovýchodnej európe v 17. a 18. storočí

Slovo vampýr je nepochibne najznámejsšie slovo pochádzajúce z folklóru. Začalo sa šíriť hlavne v prvej štvrtine 18. storočia, prostredníctvom tlače. Bolo to aj z tzv, „honu na čarodejnice“, ktorý bol v Eurúpe prítomný v tomto období, keď sa učenci začali zaujímať aj o upírov, pretože viera v takéto bytosti predstavovala predkresťanskú minulosť.
Jedným z prvých takýchto upírov bol istrijský vidiečan Giure Grando, ktorý zomrel v roku 1656, a v roku 1672 bol exhumovaný a bol popravený ako upír. Jeho prípad sa stal populárným vďaka spisu J. Weicharta Valvasora (1689). A behom 18. storočia takto vošiel do literatúry ako upír. Vraj sa po niekoľkých rokoch zjavoval v noci, dokonca aj farárovi, ktorý ho pochoval. Potom sa zjavoval nepravideľne a tam kde vraj zaklopal, niekoľko dní na to niekto umrel. Grando trýznil aj svoju ženu, ktorá prsila richtára o pomoc. Ten združil deväť člennú skupinu (medzi nimi bol aj farár) a vyslal ich večer k hrobu dotyčného vyzbrojených krucifixom a dvoma lampami. Potom čo odkryli rakvu, Grando sa na nich usmieval. Muži sa rozutekali ale po slovách dodávajucich odvahu od richtára sa vrátili naspäť. Priniesli so sebou aj drevený kôl s ostrou špicou, ktorým mal byť Grand prepichnutý. Lenže špicatý kôl sa stále vracial na povrch tela. Nad Grandom stál už aj spomínaný farár, ktorý držal krucifix a riekol: „Pozri, strigon! Toto je Ježiš Kristus! To je ten, kto nás spasil od večných plameňov a zomrel pre nás! A ty, strigon, ktorý nemôžeš dosiahnúť pokoja, prestaň sa už vraciať medzi živých!“. Keďže Granda nebolo možné prebodnúť, bola mu useknutá hlava. Vtedy vraj vydal obrovský výkrik a vytieklo z neho množstvo krvi. Po tomto zákroku sa už vraj v dědině nikto nesťažoval na upíra.
V roku 1693, sa vo francúzskom časopise Le Marcure Galant, po prvý krát objevuje v Európe článok zaoberajúci sa upírmi. Autor ich označuje jako stryges, k čomu propána poľský výraz upierz. Text bol publikovaný v máji. A rok neskôr bol znova publikovaný, ale už s pripojeným komentárom od Marignera du Pleissisa. V článku sa tiež vyskytla definícia upíra.
V roku 1718, sa konalo na Slovensku prvé oficiálne vyšetrovanie ohľadom vampyrizmu. Jednalo sa o Michala Kašparka z Liptova. Představitelka medicíny a politiky ho nakonec usvedčili z vampyrizmu a dali povolenie k exhumácii, aby mohla byť vykonaná poprava.
V tomto období sa v Uhorsku objavujú množstva podobných prípadov, na územiach obývanými Slovanmi. Hovoria o tom aj spisy opáta Augustína Palmeta, čo je hlavný prameň k štúdiu vampyrizmu v strednej a juhovíchodnej Európe, ale taktiež množstva omylov týkajúcich sa tohoto fenoménu.
V Olomouci bola publikovaná známa Magia Posthuma od Karla Ferdinanda Schertzeho v roku 1704. nejstarší prípad vampyrizmu tu uvádza z Neplachovej kroniky, kde vystupuje muž z okolia Kadaně, ktorý bol ochovaný. Vraj volal menom svojích susedov a tý do ôsmich dňoch zomrzeli. Jeho mrtvola bola potom exhumovaná a bol přepíchnutý kolo. Ale to však nepomohlo, pretože naďalej „behal“ po svete a škrtil a zabíjal daľších ľudí. Dokonce sa chváli kolom, ktorý mu slúžil na odháňanie psov. Toto všetko sa dialo až do dňa, kým jeho telo nebolo spálené. Schrtz uvádza že podobné príhody sa dejú vo väčších množstvách na Morave, konkrétne na Olomoucku. Na túto oblast sa sústredil aj opát Palmet, ktorý venoval sedmu kapitolu svojej dizertácie „Revantom alebo Upírom na Morave“.
Palmet upozorňuje, že aj napriek skepticizmu Ríma voči týmto veciam, Olomoucká „vrchnost“ necháva upírov naďalej vyberať z hrobov a spalovať.toto všetko viedlo k udalosti, kde cisárovná Mária Terézia, nechala spraviť dvojité vyšetrovanie vampyrizmu na území Moravy.
Ďaľšie znepokojenie v tejto téme nastalo v rokoch 1718 – 1739, keď sa objavili príbehy zo Srbska, ktoré nastolili otázku vzťahu medzi bežným životom a magickým svetom. Dokument, v ktorom sa po prvý krát objevuje termín vampir, bol napísaný v máji roku 1725, cisárskym posádkovým dodávateľom v mestečku Gradisca.
Veľký „šial“ ampyrizmu nastáva po uverjneí Flückingerovej správy Visum et Repertum*. Takto sa slovo vampir, slovanského pôvodu, dostáva do slovníkov mnohých európských a neeurópských krajín. Avšak mnoho bádateľov uvažovalo v tomto smere racionálne, jako aj van Swieten, na podnet ktorého vydala Mria Terézia v roku 1755 „Dekrét o upíroch“, ktorým sa zakazovala exhumácia mrtvol podozrivých z vampyrizmu, pretože išlo len o povery (Maiello, G.,: Vampyrizmus v kulturních dějinách Evropy, Praha, Lidové noviny, 2005).
___________________________________________________________________________
*Dokumentu, v ktorom sa spomína proces s vampýrmi z dediny Medvědiany v Srbsku. Dokument je z 1. januára 1732. ide vlastne o najlepšie zdokumentovanú, najznámejšiu a najzahádnejšiu správu tohto druhu.Ide o vyšetrovanie, kde obyvatelia Medvědian spomínajú istého Arnolda Poaleho, ktorý už bol 5 rokov mŕtvy (spadol z vozu a zlomil si väz), že počas toho, ako bol v Tureckom Srbsku, bol sužovaný upírom. Až potom, ako zjedol hlinu z jeho hrobu a potrel sa jeho krvou, bol prenasledovania zbavený. Po jeho smrti v dedine bolo pár ludí tríznených. Z nich umreli neskôr štyria obyvatelia. Vtedy sa začalo špekulovať o Poalom, že on je toho prídčinou. A tak vykopali jeho hrob, kde ho našli po niekoľko desiatkách dňoch úplne neporušeného. Z nosa, uší a úst mu vytekala krv. Bol mu preto zabodnutý do srdca drevený kôl, pričom vydal rôzne stony. V ten deň bol ešte spálený. Z dôsledku že bol Arnold vampýr, boli vykopané ďaľšie štyri telá, ktoré sa stali obeťami Poeoho vampyrizmu. Čakal ich rovnaký oasud ako Arnolda. Lenže nákaza upírom bola rozsiahlejšia, pretože Arnold vyciciaval krv aj z dobytka, cez ktorí sa nakazili aj iní ľudia a stali sa novými vampýrmi.Správa potom ďalej pokračuje zápismi z pitvi, ktorá bola vykonaná na miestnom cintoríne. U rôznych mŕtvol, boli nájdené známky upírstva, a tak im boli ich hlavy zoťaté a ich telesné zvyšky následne spálené a nato, ich popol bol rozsypaný do rieky.Bolo mnoho pokusov, ako racionálne vysvetliť tieto udalosti, ktoré sa tam odohrali. Jedným z pokusov bolo, že ľudia označený z vampyrizmu trpeli hemofýliou, hematogickou purpurou a podobne. U týchto chorobách neni nezvyčajné krvácanie z úst, nosa a uší, a zrážanie sa krvy až po dlhšej dobe. Ibaže dlhšia doba v tomto prípade znamená niekoľko minút, a nie niekoľko mesiacov. Taktiež sa spomína, že telá ostali neporušené, pričom medzi nimi boli mŕtvoli, ktoré boli v hrobe omnoho kratšiu dobu, ale boli v značnom štádiu rozkladu.
Prevenci obligátního vampyrizmu ako typologický problém (Michal Veleg)

Michal Veleg tu nadväzuje na štúdiu Emílie Horváthovej s názvom Predstavy o posmrtnom živote v koreláciach s pohrebnými obradmi*. Chce totiž dokázať, že podobné rozdelenie je aplikovateľné na vympirizmus.
V práci uvádza dva urývky pohrebných žalospevov, ktoré sú v prílohe Inmormântarea la români (Pohreb u Rumunov) od rumunského etnológa Simona Fl. Mariana.

Vstaň, mužíček, vstaň,
a vyjdi von
aby si videl ovce ako bľačia
všetky von z kočiara
a vyjdi von
aby si videl kravy ako ručia.
Lebo neručia za senom
ale za pánom.
Keď bol ich pán
nebolo im tak clivo …
Otecko, otecko, hej
volajú chlapci maličkí
hľa urob takto
a mamičku nezober
lebo príde sobota
nebude nás mať kto zobrať
a príde nedeľa
nebude nás mať kto vymeniť (vymeniť – vo význame prezliecť).

Tvrdí, že oba úryvky vyjadrujú silné citové puto muža k príbuzným, dobytku a pod., ktoré pretrvávajú aj po smrti. Takáto predstava vzťahu zomrelého k blízkým je pomerne bežný v Rumunsku, ale aj na Slovensku. Podobné situácie spomína Horváthová v už vyššie spomínanejštúdii. Príbehy, v ktorých sa matky vracajú a tiež aby nakojili svoje deti, sa tradujú jako pravdivé príbehy v obci Pǎişueni v rumunskej župe Arad. Ďalej tiež spomína zvyk vyplatiť gazdu za majetok, ktorý mu patril, aby sa nevrátil z hrobu a krivdu nepomstil.


___________________________________________________________________________
* štúdia vyšla v zborníku Kultové a sociálne aspekty pohrebného rítu od nejstarších čias po súčastnosť v roku 1993, ktorý vydala Slovenská archeologická spoločnosť a Slovenská národopisná spoločnosť. Horváthová tu rozdeľuje revenantizmus na obligátný (návrat mŕtveho, ktorý sa uskuteční prvú až tretiu noc po pohrebe, pričomje chápaný ako vyjadrenie spokojnosti s vykonaným obradom) a revanšizmus individuálnou pohnutkou (sem spadá napríklad nespokojnosť s vybavením hrobu, intenzívne oplakávanie, nevysporiadané záväzky, lebo snaha oznámenia ďaľšieho úmrtia).
Podobnú logiku našiel Veleg v roku 2002 pri terénnom výskume v obci Pǎişueni v Rumunsku, kde narazil na zvyk dávania figúrok do truhly zomrelému (figúrky boli zhotovené z drevených triesok, ktoré vznikli pri vyrezávaní truhli. Figúrku urobia za každého člena domácnosti a jednu za dobytok. Ak zomrelý mal oblúbené nejaké zviera, tak aj za to bola zhotovená figúrka. Ak by sa tak nestalo, mŕtvy by sa mohol vrátiť jako upír a dotyčnú osobu alebo zviera, by zobral so sebou.). túto výpoveď Velegovi poskytla Andraş Marcina narodená v roku 1922. táto informátorka ďalej vypovedala o pohrebných zvykoch (do truhly zomrelého sa dáva mak, a tak isto sa hrsť maku na cestu, aby sa nevrátil, kým nespočíta všetky zrnká. Okrem maku sa do truhly dáva akási bábika, zhotovená z kúska kešele zomrelého. Pri ukladaní do truhly sa odriekava: „- No hľa, toto je ten – po méně, toto je ten – po mne, aby si videl, že sú tu všetci s tebou, aby sa ti za nami necnelo.“).
V oboch prípadoch zhoda zhotovovania bábik symbolizujúcich príbuzných a zvieratá. Pozostalí rátajú s tým, že ak by obrad nebol patrične vykonaný, mŕtvy sa vráti po jedného z nich alebo po nejaké kusy dobytka. „Je to vampyrický návrat mŕtveho, ktorý je akoby vopred určený a hneď po po saturnovaní potreby, ktorá návrat vyvolala, sa zomrelý definitívne zaradí do světa mŕtvych.“
Toto všetko však neplatí o všetkých upíroch. Upírom sa stane ten, kto ním už nejakým spôsobom bol predurčený počas života (dieťa narodené z incestu, dieťa s naprirodzenými schopnosťami apod.). „Takíto vampíri sú odsúdení k biednej existencii na hranici sveta živých a mŕtvých.“ Aby však mohli takto existovať, musia sa za striktne daných podmienok vracať do sveta živých, kde spôsobujú pohromu (adoberajú životnú silu ako krv, alebo vlhkosť z polí). Spôsob ako tomuto zabrániť je definitívne odstránenie upíra (v lieratúre, sa dokonca spomínujú rôznésituácie, kedy upír spôsobil neúrodu, epidémiu, alebo hubil príbuzných až do deviateho kolena, kým sa neprišlo na upíra).
Podľa zdrojov literatúry sa pri návrate revantov odstraňujú prídčiny týchto návratov. U obligátneho revantizmu, po splnení účelu návratu, zomrelý prestane sám chodiť.
Vampíri však nikdy neprestanú samovľne chodiť. Dá sa tomu zabrániť prevenciou, alebo definitívnym zlikvidovaním. Ale návrat už spomínaného gazdu (aby si zobral niekoho z pozostalých a pod.) je pre pozostalých škodlivé. Možno to teda považovať za vampirické. Ale keďže zomrelý nebol k vampirizmu odsúdený, a po splnení účelu hneď opúšta svet živých, možno to považovať za osobitný obligátný vampirizmus. Ostatné prejavy vampirizmu, z individuálných prídčin (podľa vzoru E. Horváthovej), môžeme považovať za vampirizmus s individuálnou pohnútkou.
Veleg v spomínaných zvykoch v ukladaní pohrebných bábik zomrelému do truhly, považuje za zvyk proti prevencii obligátneho vampyrizmu.

Záver

Vampirizmus osobne považujem za prejav folklóru, ktorý v prvej polovici 18. storočia prerástol do istého posadnutia touto tématikou. Ani literatúra v tomto ohlade nenechala na seba dlho čakať a rôzne udalosti, či len téma sama o sebe, sa stali námetmi pre rôzné literárne diela, neskôr aj filmi.ale zarážajúce na tomto fenoméne je, že mnohé skupiny mladých ľudí, si túto tématiku vzali za vzor a žijú potom v akomsi „fantasi“ živote, pričom to už môže hraničiť až s chorobnou posadnutosťou.

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu