Mohlo by sa zdať, že teologické vzdelanie a zameranie Rudolfa Otta vytvára veľké nebezpečenstvo zaujatosti a teda nevhodné pre religionistické bádanie, jeho obdobie bolo ale silne ovplyvnené poosvieteneckou liberálnou teológiou, ktorá nemá ďaleko k dnešnej filozofickej antropológii či etike. Ottovi nešlo o to chrániť nejaké konkrétne náboženstvo, ale chrániť religiozitu ako takú pred protináboženskou kritikou, v jeho knihe nachádzame veľmi početné odkazy na mnohé iné náboženstvá, prevažne indické, ktorými sa zaoberal, ale z daľeka nie len.
Problémy českého prekladu – vrelo odporúčam všetkým, ktorý majú možnosť čítať toto dielo v inom jazyku alebo inom vydaní, aj keď pokiaľ viem tak tento je na Slovensku a Česku zatiaľ asi jediný. Na jednej strane je tu úplný zmätok v číslovaní strán, keď nás obsah odkazuje, napríklad, na Posvätno v Starom Zákone, uvádza stranu 262, čo je nepríjemné, pretože kniha má 154 strán, a posledná kapitola knihy dokonca nieje ani uvedená, ale to by bola len chybička krásy, nepríjemnejšie je, že prekladateľ Jan Škoda prekladá termíny „Das Numinose“ aj „Das Heilige“ ako „posvátno“ a táto skutočnosť je len nepriamo spomenutá v poznámkach.
Takže, aký je rozdiel medzi Ottovým „Posvätnom“ a „Numinóznom“ ? Prameň povätna je podľa Otta práve v náboženstve a nikde inde.(str.20) Posvätno je moment, ktorý v sebe zahrňuje racionálny moment a zároveň iracionálnu zložku, o tejto Otto hovorí, že ju nieje možné popísať a vyjadriť v pojmoch, ale aby ju bolo možné nejakým spôsobom uchopiť, požičiava si označenie z mystiky, pojem „arréton“ (gr. nevysloviteľný). To čo rozumieme pod „posvätnom“ či „svätosťou“ dnes, nebolo, podľa Otta, funkciou tohto pojmu voľakey. Otto konštatuje, že tieto pojmy dnes ľudia vnímajú v prenesenom význame. Naj častejšie sa „svätosťou“ myslí dokonalé dobro. Otto uvádza demonštratívny príklad na Kantovej „svätej vôli“, teda vôli, ktorá bez váhania uposlúchne mravný zákon. Svätá povinnosť, svätý zákon a sväté právo nie sú podľa Otta nič iné ako obene platná záväznosť a praktická nutnosť. Svätosť toto všetko už obsahuje v sebe. Obsahuje ale ešte niečo, a toto Otto považuje za zvláštne, na toto sa snaží poukázať (str.21). Označenie pre „posvätno“ v starých jazykoch sa morálky vôbec nedotýka, a ak, tak len okrajovo. A keďže máme tendenciu pod „posvätno“ zahŕňať morálku, pociťuje Otto potrebu zvoliť pre toto iracionálne nevýslovné, toto arreté, nové označenie. Toto, čo si zaslúži nové označenie, je prevratná vec, majú to spoločné všetky náboženstvá. Otto tvrdí, že toto iracionálne sa v biblickom náboženstve vyskytuje obzvlášť silne. V Biblii je toto označené hebrejským slovom kádoš , gréckym hagios, a latinským sacrus či sacer. Otto nachádza pre toto označenie ekvivalent nezaťažený racionalistickou deformáciou, ktorou predchádzajúce príklady mohli byť zaťažené a týmto ekvivalentom je „numinózne“ alebo „numinózno“, z originálu „Das Numinosis“. Toto slovo odvodil Otto z latinského numen , č znamená božskú moc či boží pokyn.
Prvý zo zážitkov „numinózneho“ patrí podľa Otta Scheiermacherov pocit závislosti. Ukazuje nám ho na pasáži zo Starého zákona: „A odpovídaje Abraham, řekl: Aj, nyní chtěl bych mluvit ke Pánu svému, ačkoli jsem prach a popel.“
Z toho Abrahamovho vyznania môžeme cítiť tento pocit závislosti. Otto tento vzťah bližšie pomenováva ako „pocit stvořenosti“, teda pocit stvorenosti, „Kreaturgefuhl“. Do tohto pocitu sa norí človek a skláňa sa pred tým, čo ho presahuje. Týmto slovom chce Otto naznačiť pocit podriadenosti voči nesmiernemu. Toto nesmierne sa nedá popísať, človek to musí zažiť sám na sebe (str.24). Kreatergefuhl je pre Otta iba: „subjektivní doprovodný moment a účinek, je to jakýsi stín jiného pocitového momentu.“ (str.25). Pocit stvorenosti sa teda prejaví iba v prítomnosti numinózneho.
Najhlbším jadrom náboženského prežitku je podľa Otta takzvané „mysterium tremendum“. To, čo tento pojem označuje je nepochopiteľné, skryté a ešte stále nepochopené (str.27). Tento prežitok si musí zažiť človek tiež na vlastnej koži. Počas tohto náboženského zážitku sa človek skláňa pred veľkosťou božstva, cíti jeho obrovskú moc, ktorá ho privádza k trasu – k tremendu (str.31). Boží hnev (orgé Theú či ira deorum) človek objavuje až vtedy, keď si mysterium tremendum vztiahne k nejakému numinóznemu objektu. Tento hnev bohov nachádza Otto v mnohých náboženstvách (str.30), v náboženstvách Indie aj v židovstve. Práve v starozákonnom Hospodinovy vidí Otto ukážkový príklad iracionálneho, zcela inej skutočnosti. „Vzplane a projeví se záhadně, jak skrytý přírodní živel, skoro bych řekl jak kondenzovaná elektřina, jenž se vybije na tom, kdo se přiblíží. Je nevypočitatelná a svévolná.“ (str.31) Racionalizácia tohto božieho hnevu spočíva v tom, že do nej človek vkladá racionálne a etické momenty, ktoré podľa neho oplácajú a trestajú ľudské konanie. Majestát božstva môže človeka priviesť k úžasu. Táto vznešenosť v nás podľa Otta môže vzbudiť tiež bázeň. Tomuto náboženskému momentu prisúdil Otto názov „tremendum maiestas“. Taktiež môžeme z božstva pociťovať energiu, ktorá mohla byť v dejinách označovaná ako božia láska, vášeň či božia vôľa. Keď človek zažíva myserium tremenedum, zároveň zisťuje, že je touto nesmiernou silou priťahovaný a fascinovaný (str.43). Človek si chce toto božstvo naháňajúce hrôzu zároveň prisvojiť. Tento prežitok označuje Otto ako „mysterium fascinans“ – fascinujúce tajomstvo. Podľa Otta sa človek v priebehu histórie snažil zmocniť onoho tajomného, ktoré toto tajomstvo vyžaruje. Prostriedky, ktorými sa ho náboženský človek zmocňoval sú dvojaké. Prvým spôsobom je magické stotožňovanie sa človeka s božstvom pomocou magických aktov a formulí. Ďalšia metóda je šamanskej povahy, napr. rôzne techniky posadlosti, upadávania do zvláštnych stavov a extází (str.46-47). Keď pocit numinózneho dostatočne zosilnie, prichádzajú na radu jeho vyššie útvary, ktoré stavajú „posvätno“ do protikladu ku všetkému a známemu (str.39). Tento protiklad sveta, táto „Ničota“ býva v mystike označovaná mnohorako – v gréčtine je známa ako „epekeina“ (Protější strana) a v Indii ako „súnjatá“ (Prázdnota).
Ako už vieme, „posvätno“ je zložené z dvoch zložiek, racionálnej a iracionálnej (numinóznej). Podľa Otta je „posvätno“ kategóriou a priori, teda predskúsenostnou, čo znamená, že človek posvätné či sväté rozpozná ešte pred tým, než s ním má akúkoľvek skúsenosť. Zmysel pre posvätné v človeku existuje od narodenia. Zo svetskej skúsenosti sa teda nerodí, iba sa s jeho pomocou prebúdza a rozvíja (str.111). Zdroj zmyslu pre „posvätno“ označuje Otto ako vlohu ľudského ducha, ktorá sa budí, či aktivuje, určitým podnetom (str.112). Táto vloha sa u každého človeka líši. Existujú v ňom akési: „...dispozice a předurčení k náboženství, které se múže spontánně stát instinktivní předtuchou a hledáním, nepokojným tápáním a toužebnou žádostí, náboženským pudem...“ (str.112-113). Práve schopnosť rozoznať „posvätno“ v jeho prejavoch nazýva Otto „schopnosťou divinácie“ (str.134). Rôzne divinatorné povahy tak skrze svoju schopnosť divinácie môžu poznávať a chápať veci, ktoré presahujú ľudskú myseľ a rozum a ktoré nieje možné uchopiť pojmami. Človeka so schopnosťou divinácie tak napríklad nemusia zaujímať exegetické práce a výsledky, aby pochopil význam Písma Svätého, pretože jeho pravú podstatu pochopí pomocou tejto schopnosti (str.155).
Na záver hádam len toľko, že tejto práci Rudolfa Otta bude pomaly 100 rokov a mnoho z jeho vývodov bolo iste prekonaných, ale ovplyvnila významných ľudí a dôležitých odborníkov ako bol Paul Tillich, Mircea Eliade, C.S.Lewis, Joachim Wach, Heinrich Frick, Gustav Mensching a iných… a teda na akési také vymaľovanie a pochopenie celého kontextu, ako sa vyvíjali religionistické teórie, a hlavne fenomenológia náboženstva, nieje toto dielo Rudolfa Otta vôbec zanedbateľný kus, ba skôr naopak…
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár