Zobudím sa v roku 2047. 40 ročná vnučka mi zapraje dobré ráno a opýta sa, či viem, ako sa volám. Odpovedám, že nie, ale určite si za chvíľu spomeniem. Zároveň začne rozprávať, že dostala prácu na Mesiaci. Opýtam sa, prečo na len tak krátko? Odpovedá - veď som tam pracovala už pred dvomi rokmi. Nechápem, o čom to hovorí. Keď som sa už rozpamätal na moje meno, registrujem, že som v byte vlastne úplne sám. Presná kópia v životnej veľkosti mojej vnučky sa rozprestiera predo mnou zo skype-u dvadsiatej šiestej generácie. Rozmýšľam nad tým, čo si mám obliecť a v okamžiku to mám na sebe. Elektronika sa vie postarať. Pôjdem asi na prechádzku s mojím elektronickým psíkom. Nežerie nič, akurát tak elektrinu, ale tá je fantasticky lacná. Bodaj by aj nie, keď celá Zem je posiata veternými mlynmi a transportovaná na Mars, kde posledné zvyšky ľudstva po tretej svetovej vojne prežívajú. (Skúste dokončiť príbeh)

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár